Šťastie, keď máš za chrbtom rodinu
Ján sa vrátil z armády ešte zdravší, než odchádzal. Najmladší z veľkej rodiny, mal štyroch bratov, a zdalo sa, že zobral to najlepšie od každého. Vysoký, takmer dva metre, široký v pleciach, so svetlými vlasmi a modrými očami, ktoré hľadeli na svet priateľsky. Vždy pripravený pomôcť, a silou ho Boh neobmedzil.
Ubehli tri dni, čo prišiel späť do rodnej dediny Podhradie, stretol sa so všetkými príbuznými a kamarátmi, keď zrazu išiel z obchodu a uvidel Zuzanu. Stratil reč, keď pred sebou uvidel krásne dievča, aj keď nie príliš vysoké.
“To sú u nás také krásavice? Ja som nejak prehliadol, alebo tu vyrastli nové dievčatá,” pozdravil ju hneď.
“Dobrý deň, krásavica, nejako si mi nepovedomá,” spýtal sa, “čí si dcéra?”
“Dobrý deň, som mamina a ocova dcéra,” zasmiala sa, “samozrejme, že si ma nepamätáš, nie som miestna.”
“Ján, volajú ma, a tebe?”
“Zuzana, Zuzana Jozefovna,” som učiteľka na základnej škole, už rok tu učím.”
“Chápem, a ja som práve prišiel z armády.”
Dlhú dobu stáli a rozprávali sa, akoby sa poznali celý život. Už ich dedinčania pozorovali, asi ich už zosobáčili. V dedine to ide rýchlo… A Jánovi sa Zuzana naozaj zapáčila tak, že sa mu ani nechcelo odísť.
Večer mu myšlienky na krásnu Zuzanu nedali pokoja.
“Mami, kde býva tá nová učiteľka Zuzana, čo učí deti?”
Matka na neho prekvapene pozrela.
“Dali jej babkin domček, stará Jozefína už zomrela, ale dom je ešte pevný. Tam sa Zuzana Jozefovna usadila. A čo, páči sa ti? Už si si nejakú dievčinu vyhliadol?”
“Vyhliadol a prekvapilo ma to,” povedal Ján a chystal sa ísť.
Odvtedy sa začali stretávať, rozprávať, a neskôr jej Ján navrhol sobáš. Súhlasila. Svadba, ktorá sa ozývala celou dedinou. Mnohé dievčatá sa na Jána hnevali.
“Prečo sa oženil s prisťahovalkyňou, u nás je tiež dosť pekných dievčat!”
Ale časom si zvykli a prijali ju, navyše Zuzana učila deti a v dedine ju za to vážili. Deti ju milovali, rodičia tiež.
Ján sa nasťahoval k Zuzane, lebo v dome jeho rodičov býval jeden z bratov s rodinou, takže miesta bolo málo. Bol šikovný, všetko mu išlo od ruky a mal aj silu.
“Zuzka, k domu pristavím, je to tu tesné, a ešte budú deti. Takže sa pustím do stavby, objednám stavebniny,” delil sa so svojimi plánmi, a žena ho podporovala.
Za pár rokov postavil Ján dom, ktorý všetkým v dedine zavidel. Sám bol silný a pevný chlap, taký bol aj jeho dom. Zuzana sa len radovala. Žili v harmónii. Čas plynul, ale jedno ich rodinné šťastie kalilo – nemali vlastné deti. Zuzana deti milovala, všetko dávala svojim žiakom, ale vlastné neprišli.
“Prečo nemôžem otehotnieť?” často premýšľala, “čo ak ma kvôli tomu Janko opustí? Veľmi chce deti, dom už je pripravený.”
“Prečo nemáme deti? Čo ak je to kvôli mne?” premýšľal Ján, “čo ak ma Zuzka opustí?”
O dvaja premýšľali, ale vyšetrenia nepodstúpili. Možno sa báli počuť verdikt lekárov, možno stále dúfali. A čas utekal. Zuzane už bolo tridsať, manžel o dva roky starší. Raz v televízii videla reportáž o adoptovaných deťoch. A vtedy ju napadlo.
“Mohli by sme si vziať dieťa z detského domova, a budeme mať vlastného syna.” Nevedela prečo, ale túžila po synovi. Len čo na to povie Janko? Čo ak nechce? Veď je to cudzie dieťa…
Dlho váhala, nevedela, ako to povedať, ale pri večeri to vyhrkla:
“Janko, čo keby sme si zobrali dieťa z detského domova?” a pozrela mu do očí.
Manžel sa až zakuckal, odkašlal si, a potom odpovedal:
“Zuzka, čítaš mi myšlienky. Dlho na to myslím, ale nevedel som, ako by si to prijala. Dúfal som, že to pochopíš.”
“Bože, Janko, ako som šťastná,” vrhla sa na neho.
Keď si zistili všetko o detskom dome, vyrazili do mesta. Detský dom bol v areáli nemocnice, za vysokým plotom. Konečne vošli do kancelárie riaditeľky, vopred si zistili jej meno.
“Dobrý deň, Viera Jozefovna,” zdvorilo pozdravili.
“Dobrý, posaďte sa, predpokladám, že rozhovor bude dlhý.”
Viera Jozefovna im všetko podrobne vysvetlila, opýtala sa aj na nich, a tiež, aké dokumenty sú potrebné. Rozhovor bol dlhý, riaditeľka potrebovala vedieť, akí ľudia pred ňou sedia.
Nakoniec navrhla:
“Poďme, pozrite si deti.”
Ukázala očami na trojročného chlapčeka.
Detí nebolo veľa. Zuzke sa páčil sedemročný chlapec, ktorý bol Jánovi trochu podobný. Rovnako silný a modrooký. Ján si ho tiež hneď všimol. Viera Jozefovna, sledujúc ich pohľady, pochopila. Potichu im povedala:
“Tomáš má ešte mladšieho bratka Adama, nemôžeme ich rozdeliť,” a ukázala očami na trojročného chlapčeka.
Zuzka okamžite cítila, že tieto deti sú takmer ako ich vlastné. S nádejou v očiach sa pozrela na manžela, a ten sa jemne usmial, čo jej stačilo.
Keď sa vrátili do kancelárie, riaditeľka povedala:
“Podľa vášho pohľadu chápem, že by ste mohli zobrať oboch bratov?”
“Áno,” súhlasili naraz.
“Som rada, ale samozrejme chápete, že deti ako stromy, samy nerastú. Potrebujú lásku, pochopenie, starostlivosť. Deti sú práca. Hoci, komu
