Dnes mi napadlo spomenúť si jeden príbeh z môjho života. Snáď vám dá nádej, ako dal mne.
V ôsmom ročníku, po školskom vianočnom vystúpení, Zuzka utiekla s Miškom. Chceli byť sami, a zrazu začalo padať veľké snehové vločky, akoby niekto zhora roztrhol perinu s labutím páperím… a sneh padal a padal.
Miško vzal Zuzkine dlane a pritlačil si ich k ústam. Boli studené, ale on ich zohrieval dychom. Od detstva boli kamaráti, ale teraz ich vzťah prekročil hranicu. Vedeli, že detstvo je preč, len nevedeli kam. Ale boli spolu. Dúfali, že navždy.
„Bože, ako dávno to bolo,“ myslela si Zuzka. „Kde je teraz Miško?“
Vo svojich tridsiatich dvoch rokoch ešte nebola vydatá. Osud to tak zariadil, ale vlastne to bola jej matka Alžbeta, čo všetko zmenila. Keby nie ona, život Zuzky by bol iný.
Zuzka bola obyčajné dievča. Hrávala sa, behala, skákala so svojimi vernými kamarátmi Miškom a Katkou. Miško už od prvej triedy nosil jej tašku, pomáhal s matematikou, chránil ju pred psami a chlapcami. Sám žil v rodine, kde otec pil, často vyháňal ženu so synom z domu, a tak prespávali u Zuzky.
Alžbeta sa vždy pýtala Miškovej matky:
„Eva, prečo to trpíš? Rozveď sa s ním, to nie je život…“
„Žijem pre syna,“ odpovedala.
„A čo sa Miško od neho naučí?“ Ale Eva len pokrčila plecami.
Niekedy po takých rozhovoroch matka povedala dcére:
„Zuzka, márne sa priatelíš s Miškom.“
„Mama, Miško je najvernší kamarát, odvážny a milý,“ Zuzka ho vždy bránila.
„Keď vyrastieš, uvidíš. Bude rovnaký alkoholik a hádkar ako jeho otec. Niet iných chlapcov?“
Ale Zuzka nepočúvala a utekala k Miškovi. Bol jej najlepším priateľom. Skúšali svoju odvahu – plávali hlboko v rieke (ona plávala zle, ale on ju vždy podržal), stáli na strmom úbočí a raz sa takmer zrútili.
Časom sa ich priateľstvo ešte prehlbilo. Susedka Katka tiež behala s nimi, takže boli traja. Keď však Katka raz staršia, začala mať záujem o Janka z paralelky, tak sa od nich trochu vzdialila. Rozumeli jej.
V ôsmom ročníku po Vianociach Zuzka nešťastne spadla a zlomila si nohu. Zlomenina bola tak zlá, že dlho zostala v nemocnici.
Alžbeta plakala:
„Dieťa, ako sa to mohlo stať? Teraz budeš navždy kulhať.“
Zuzka sa snažila uzdraviť. Sľúbila si, že čo najskôr vstane. Aj lekár povedal, že je cítičivá a určite to zvládne. Skoro urobila prvý krok, potom ďalší a ďalší. Najprv skákala o barlách, potom chodila s palicou.
Navštevovali ju spolužiaci, dokonca triedny. Ale o Miškovi a Katke ani slovo. Miško chodil každý deň, nosil kapustové pirohy, malinový džem, knihy, ktoré milovala.
Potom ju prepustili, ale stále kulhala. Lekar odporučil Alžbete zmeniť klíma, tak odišli.
„Dcéra, ideme na juh k mojej sestre Zore. Pomôže ti more.“
„Mama, nechcem! Tam nemám nikoho!“ Ale Alžbeta nepočúvala.
Odísť bolo ťažké. Najviac bol zarmútený Miško.
„Čokoľvek sa stane, Zuzka, nezabudni na mňa. Ja na teba určite nezabudnem.“ Objal ju a pobozkal – prvýkrát naozaj.
Na novom mieste Zuzka napísala listy Miškovi a Katke. Ale nedostali ich. Niet údivu, že ani odpoveď neprišla. Nevedeli jej adresu. Alžbeta za tým stála. Bola rada, že dcéru od Miška vzala. A Zuzka si myslela, že ju priatelia zradili.
V novej škole ju neprijali dobre. Volali ju „Kulhavka“. Nemala kamarátov. Čítala knihy, spomínala na Miška, bola nahnevaná. Ešte niekoľkokrát im napísala, no odpoveď žiadna.
Po škole šla na vysokú. Raz počas skúšok Alžbeta odcestovala domov. Zuzka nemohla ísť – možno schválne, matka vybrala tento čas.
„Zabudni na toho zradcu Miška,“ povedala hneď po návrate. „Je ženatý, má dieťa. Nikdy sa mi nepáčil…“
Zuzka bola zúfalá. Vrhla sa do štúdia, ukončila školu, učila angličtinu. Stále chodila s palicou, hanbila sa a nedovolila mužom priblížiť sa.
„Kto by ma mohol milovať s takým nedostatkom?“ Myslela si, hoci bola krásna. Večeri trávila sama, občas spomínala na Miška.
„Nedokážem ho vymazať zo srdca. Možno aj on na mňa myslí.“
Roky plynuli. Väčšina spolužiačok bola vydatá. Zuzka mala prázdne oči a srdce. Muži sa o ňu zaujímali, no odmietala vzťahy.
Raz dali inzerát na opravu domu. Prišiel Štefan, tridsiatnik so zlatými rukami. Alžbeta si všimla, že sa Zuzke dvorí, no ona reagovala chladne.
„Dcéra, Štefan je šikovný, pekný muž. Čo ešte chceš? Stále nemôžeš zabudnúť na Miška? Zabudni, postav si život.“
Zuzka sa rozhodla počúvať matku. Možno mala pravdu. Prijala Štefanovu náklonnosť.
Stretávali sa, on sa k nim nasťahoval, pokračoval v opravách.
„Zuzka, vezmeme sa? Žijem tu ako hosť…“ Uverila mu.
Súhlasila, podali žiadosť. Raz niekto zaklopal – Štefan bol v obchode. Za dverami stála žena a policajt.
„Vy ste Zuzka?“
„Áno. O čo ide?“
Žena jej podala sobášny a tri rodné listy.
„Čítajte.“
Ukázalo sa, že Štefan je jej muž, majú tri deti. Policajt bol jej bratranec. Hľadali Štefana, ktorý utiekol od rodiny.
„Žijeme v susednom kraji,“ povedala. „Žili sme normálne, kým nezmyzol. Šťastie, že bratranec je policV tom okamihu vstúpil Štefan, no keď uvidel svoju ženu, chcel utiecť, ale policajt mu nasadil putá, a Zuzka nakoniec pochopila, že skutočná láska sa nedá nútiť, ale príde sama, keď na nu človek neverí prestať čakať.
