Šťastie príde k tým, čo v neho veria a čakajú
V ôsmom ročníku z vianočného školského večierka utiekla Elvíra s Romkom. Chceli byť sami a zrazu začalo padať obrovské snehové vločky, také, akoby ich neviditeľná ruka trhala z periny plnej labutej púpery… a sneh padal a padal.
Romko vzal Elvine dlane a pritlačil ich k svojim perám, boli studené, ale on ich zohrieval svojím dychom. Od detstva boli kamaráti, ale teraz ich vzťah prekročil hranicu priateľstva. Vedeli, že detstvo je preč, nevedeli kam, ale zostali spolu. Dúfali, že to bude navždy.
„Bože, ako dávno to bolo,“ premýšľala Elvíra, „kde je teraz Romko?“
V jej dvaatridsiatich ešte nebola vydatá. Osud to tak zariadil, a vlastne, jej život zmenila matka Zina. Keby nie ona, všetko by bolo inak.
Elvíra bola bežné dievča. Rada sa hrala, behala, skákala so svojimi vernými kamarátmi Romkom a Dankou. Romko jej od prvej triedy nosil tašku, pomáhal s počtami, chránil ju pred psami a výzerníkmi. Sám žil v rodine, kde otec pil, často vyháňal ženu so synom z domu, a oni prespávali u Elvíry.
Zina sa vždy pýtala Romkovej matky:
„Viera, prečo to toleruješ? Rozved sa s ním, to nie je život…“
„Žijem pre syna,“ odpovedala.
„A čo sa Romko od neho naučí?“ Viera však len pokrčila plecami.
Niekedy po takých rozhovoroch matka povedala dcére:
„Elka, márne sa s Romkom priateľíš.“
„Mama, Romko je môj najvernejší priateľ, statočný a dobrý,“ bránila sa Elvíra.
„Uvidíš, keď vyrastieš. Bude rovnaký opilec a hádkar ako jeho otec. Iní chlapci neexistujú?“
Ale Ela matku nepočúvala a utekala za Romkom. Bol jej najlepším priateľom, kde len neboli, trénovali odvahu, plávali v rieke, hoci ona plávala slabšie, ale on ju vždy podržal, alebo stáli na strmom úpade a raz málo nespadli.
S rokom ich priateľstvo len rástlo. Susedka Danka s nimi tiež behávala, boli to trojka. Ale keď vyrástla, zapáčil sa jej Miro z paralelky, tak sa od nich trochu vzdialila, čo chápali.
V ôsmom ročníku po Vianociach Ela nešťastne spadla a zlomila si nohu. Zlomenina bola taká nešťastná, že dlho zostala v nemocnici.
Zina plakala:
„Dievča, ako sa to mohlo stať? Teraz budeš napočko chromá.“
Elvíra sa snažila čo najskôr vstať. Dokonca aj lekár povedal, že je cítiA dnes, keď sa usmievajú na svojich dvojičiek, vedia, že láska čaká na tých, čo v ňu neveria prestať dúfať.
