V srdci sa znovu usadilo šťastie. Už po x-tý raz si všimla Zuzana, ako sa jej manžel Ján chytá za ľavý bok, kde má srdce. Snažil sa to robiť nepozorovane, trochu si ho pohladil a ruku odtiahol, obzrel sa, či si ho žena nevšimla. Ale ona sa ho už niekoľkokrát opýtala:
„Čo, zase ťa bolí, Ján? Mali by sme ísť do nemocnice v okrese.“
„Prejde to, stáva sa, teraz to pustí,“ vždy odpovedal manžel rovnakými slovami.
Deviaty rok žili spolu Zuzana s Jánom v dedine, kam prišli po skončení vysokých škôl. Ján študoval poľnohospodárstvo, ona pedagogiku. Ale Zuzana nikdy neučila, pretože manžel miloval hospodárstvo a dvorec bol plný zvierat. Dve kravy, ovce, prasa, sliepky a kačice. O všetky sa treba starať. Takže žena zostala doma, celý deň na nohách. Ján pracoval ako agronóm.
Zuzanu od trinástich rokov vychovávala stará mama, pretože rodičia skoro zomreli, zhoreli v dome, a ona práve v tú noc bola u starej mamy. Ján bol z tejto dediny. Ale tri roky po svadbe zomrel jeho otec na infarkt a takmer o dva roky neskôr odišla aj matka.
Tak ostali Ján so ženou sami. Všetko bolo dobre, len nemali deti. Oboje čakali a dúfali, Zuzana aj plačúce noci, prosila Boha, aby im dal dieťa. Ale deti stále neboli.
Ráno sa Ján nasnídal a chystal sa do práce, ale znova sa chytil za srdce. Než stačila žena priskočiť, zrútil sa na zem, srdce mu prestalo biť. Rýchla záchranná služba prišla rýchlo, ale už bolo neskoro.
Po pohrebe manžela Zuzana dlho plakala, rozmýšľala v samote.
„V tridsiatich rokoch som ostala sama, prečo je život taký nespravodlivý. Manžela som veľmi milovala a Boh mi ho vzal. Všetkých mi vzal. Čím som to zaslúžila?“
Ráno chodila do chlieva, dojila kravy a plačala.
„Načo mi je celé toto hospodárstvo? Robím všetko len zo zvyku, lebo je mi zvierat ľúto, všetky treba nakŕmiť, kravy podojiť…“ plakala, niekedy až vzlykala, myslela si, že ju nikto nepočuje.
Ale počula ju Anna Ivanovna, susedka, pracovala ako zástupkyňa riaditeľa v škole, raz zašla za ňou.
„Zuzana, počujem ťa plakať. Chápem. Predaj všetky svoje zvieratá, načo ich máš sama? Viem, že v susednej dedine odišla učiteľka prvého stupňa. Možno by si sa tam mohla zamestnať. V našej škole sú všetci učitelia obsadení. Ale tam je len prvý stupeň, staršie žiaci už chodia k nám. Je to len päť kilometrov. Budeš aspoň medzi ľuďmi, rozptýliš sa. Súhlasíš, veď si učiteľka.“
„Ďakujem, Anna, ďakujem. Naozaj…“ súhlasila Zuzana.
Za leto predala Zuzana všetky svoje zvieratá a ku koncu septembra už bola v susednej dedine. V dedine sa objavila milá Zuzana Michalovna, ubytovali ju vo veľkom dome. Upratovala, umyla okná, všetko vyčistila.
„Tak a teraz začínam nový život,“ hovorila sama sebe nahlas. „Len plot je spadnutý, bránka sa vôbec nedá zavrieť, treba to opraviť.“
Požiadala o pomoc, prideli
