– Ďakujem, mami. – Róbert vstal od stola a natiahol sa. – Pôjdem sa ešte trochu pozviezdať. Neboj sa, budem opatrný, a aut už večer moc nebehá.
– Odkedy si si kúpil to auto, tráviš s ním všetok čas. Mal by si sa už ženiť. Pravdu hovoria, že muž má auto na prvom mieste.
– Mamka, nezačínaj, – Róbert pristúpil k matke a objal ju. – Vieš, ako som si túžil po vlastnom aute. Nechaj ma ho ešte chvíľu užívať, potom budem myslieť na rodinu. Slúbim.
– Dobre. Chýba ti už len málo do tridsiatky a ty si hráš na autíčka. – Matka mu pohladkala vlasy. – Ale bež už.
Róbert vyšiel z paneláku, pristúpil k svojmu autu a odfúkol nadýchané vločky z čelného skla. Vodičák mal dávno, otec mu dovolil šoférovať svoj starý Škodu, kým ju nezničil. Skúsenosti mal. Len si ešte pořiadne nevychutnal pocit, že má vlastné auto.
Dlho na ne šetril, potom si ho dôkladne vyberal. A teraz každý večer krúžil po meste, občas vyrazil na diaľnicu. Ak niekto stopoval, Róbert ho vzal a peniaze nebral.
Sadol za volant, otočil kľúčom a s potešením počúval vrčanie motora. Potom priviedol rádio a pomaly vyrazil z dvora.
V svetle svetlometov sa trblietali vločky, čo narážali na čelné sklo. Zima tento rok prišla naraz a za pár dní napadlo kopec snehu. Róbert bez cieľa križoval ulicami. Na jednej z nich videl stopujúcu ženu s dieťaťom. Stíšil rádio, zastavil a stiahol okno na spolujazdcovom sedadle.
– Zavezieť by ste nás na Stavbárov? – Žena nahliadla do auta.
Bola mladá a pekná.
– Sadnite si, – Róbert prikyvol na sedadlo vedľa seba.
– A koľko to bude stáť? Je to ďaleko, – opýtala sa stále naklonená k oknu.
– Nebojte sa. Od pekných žien si peniaze neberiem. – Ale keď videl, že sa vystrašene odtiahla, rýchlo dodal: – Päť euro vám stačí? No sadnite si, nehrýzem, – zasmial sa.
Mladá žena otvorila zadné dvere a prepustila dopredu svojho synka, ktorý vyzeral na päť rokov, potom si sadla vedľa neho. Róbert vyrazil na hlavnú cestu.
– A koľko máte koní? – spýtal sa chlapec za Róbertovými chrbátom.
– Koní? – prekvapene opýtal sa Róbert. – To ani neviem.
– Ako to neviete? – nenechal sa odradiť zvedavý spolujazdec.
– Chápeš, keď som auto kupoval, vyberal som si ho podľa vzhľadu a pohodlia. Výkon motora ma až tak netrápil. Ale ty, zdá sa, sa v tom vyznáš? – vážne povedal Róbert.
– Vyznám, – dôstojne odpovedal chlapec.
– A ako sa voláš, malý odborník na autá? – zasmial sa Róbert.
– Slávko. A vy?
– No to si ma dostal. Ja som Róbert. Prepáč, kamoš, ruku ti potiahnuť nemôžem. – Rozprávanie s chlapcom ho bavilo.
– Dosť, Slávko. Neotravuj pána, – povedala žena.
– Nech nech, nech rozpráva. Máte milého syna. Milý Slávko. To je akože slovní hříčka. – Róbert sa pozrel do spätného zrkadla a stretol sa pohľadom s mladou ženou. V hrudníku, tam, kde búši srdce, mu zrazu bolo teplo a radostne.
Nočné mesto osvetľovali výklady obchodov a pouličné lampy. Pred veľkými obchodnými centrami už stáli vystrojené vianočné stromčeky, blikajúce tisíckami farebných svetiel. Do Vianoc zostával ešte mesiac, ale v meste sa cítilo, že sviatky sú už blízko.
– Zastavte pri tomto dome, – povedala žena zo zadného sedadla.
– Nemám vás zaviezť až k vchodu? – Róbert sa znova pozrel do spätného zrkadla, ale ženin pohľad smeroval von.
Zastavil na začiatku dlhého deväťposchodového paneláku.
Žena vystúpila a držala dvere, kým syn vyliezal.
– Slávko, poď už, – ponáhľala ho.
– A zajtra si ma prídeš zobrať? – spýtal sa chlapec plačtivým hlasom.
– Prídem v nedeľu. A neplac, lebo ti upchá nos. Medzitým sa ponáhľam. Vystupuj, – zvýšila hlas.
Slávko neochotne a veľmi pomaly sunul k otvoreným dverám. Róbert vystúpil z auta.
– Tu máte. – Žena mu podala päťeuráčku.
Róbert ju zobral, zložil na polovicu a strčil do vrecka bundy.
– Budem ju chovať ako talizman, – vážne povedal a podal ruku Slávkovi, ktorý sa konečne vyhrabal z auta. – Čau.
– Čau. – Slávko vložil do jeho veľkej dlane svoju maličkú, teplú ruku.
– Tak, poďme. Už na nás babka čaká. – Žena potiahla chlapca za sebou.
Po pár krokoch sa Slávko otočil a Róbert mu zamával. Videl, ako k nim od jedného z parkujúcich áut pristál muž. Pobozkal Slávkovu mamu, potom mu podal ruku. Chlapec sa od neho však odvrátil.
„Má rande a syn žiarlí. S maminým priateľom to nemajú dobré,“ pomyslel si Róbert a táto myseľ mu spravila radosť.
Sadol do auta a priviedol rádio. Zaznel hlas Kováča: „Milá, milá, milá! Môj anjličik láska, jedine raz som šťastie mal, keď si sa v mojom živote zjavila…“ V aute jemne a príjemne voňali parfúmy. Róbert sa dokonca pozrel do zrkadla, akoby tam mladá žena stále sedela. Ale nikto tam nebol.
Na jazdenie mu prestalo chutiť. Pieseň ho začala irA keď sa pozrel do zrkadla o rok neskôr, všimol si, že v pozadí už nie je len Slávko s Nastou, ale aj malé dievčatko s rovnakými očami ako jej mama – a vtedy vedel, že jeho rodina je konečne kompletná.
