Šťastie, keď máš rodinu za chrbtom
Zo služby v armáde sa Ján vrátil ešte silnejší, než odchádzal. Najmladší v početnej rodine, mal štyroch bratov, a zdalo sa, že zdobil to najlepšie zo všetkých. Vysoký, takmer dva metre, široký v pleciach, so svetlými vlasmi a modrými očami, ktoré hľadeli na svet láskavo, vždy pripravený pomôcť. A silu mu Boh neodoprel.
Už tri dni bol späť v rodnej dedine Podhradie, stretol sa s príbuznými a priateľmi, keď cestou z obchodu uvidel Zuzanu. Stratil reč, keď pred sebou uvidel tú krásnu, aj keď nie príliš vysokú dievčinu.
„No teda, také krásavice u nás žijú? Alebo mi ušli nejaké nové dievčatá?“ pozdravil ju hneď.
„Dobrý deň, krásavica, nejako si mi nepovedomá. Čí si dcéra?“ spýtal sa.
„Dobrý deň, som dcéra svojej mamy a svojho otca,“ zasmiala sa, „samozrejme, že si ma nepamätáš, nie som odtiaľto.“
„Ja som Ján. A ty?“
„Zuzana, Zuzana Jozefovna. Učím na základnej škole, prišla som pred rokom.“
„Aha, a ja som práve prišiel z armády.“
Dlhú chvíľu stáli a rozprávali sa, akoby sa poznali odjakživa. Už sa na ne pozerali susedia, možno ich už aj zasnúbili. V dedine to ide rýchlo… A Jánovi sa Zuzana páčila tak, že sa mu ani nechcelo odísť.
Večer nemohol Ján prestať myslieť na krásnu Zuzanu.
„Mama, kde býva tá nová učiteľka Zuzana?“
Matka sa naňho prekvapene pozrela.
„Dali jej domček po starej Aničke, už dávno zomrela, ale dom stojí pevne. Tam sa Zuzana Jozefovna usadila. A čo, páči sa ti? Už si si nejakú dievčinu vyhliadol?“
„Vyhliadol a som prekvapený,“ povedal Ján a chystal sa odísť.
Odvtedy sa začali stretávať, rozprávať sa, až Ján Zuzane navrhol manželstvo. Súhlasila. Svadba bola taká hlučná, že to počuli v celej dedine. Mnohé dievčatá sa na Jána hnevali.
„Prečo si si vzal prisťahovalčanku? U nás je tiež dosť pekných dievčat!“
Ale postupne si na ňu zvykli a prijali ju, najmä preto, že Zuzana učila deti a v dedine si ju za to vážili. Deti ju milovali, rodičia tiež.
Ján sa nasťahoval k Zuzane, lebo v dome jeho rodičov býval jeden z bratov s rodinou a miesta už nebolo. Bol zručný, všetko mu išlo od ruky a mal aj silu.
„Zuzka, k domu pristavím, je tu málo miesta, a ešte budú deti. Takže sa pustím do práce, objednám stavebný materiál,“ rozprával sa so ženou, ktorá ho podporovala.
Za pár rokov postavil Ján dom, ktorý všetkým v dedine zavidel. Bol silný a robustný chlapík, a taký bol aj jeho dom. Zuzana sa len radovala. Žili v zhode. Čas plynul, ale jedno im kazilo rodinné šťastie – nemali vlastné deti. Zuzana deti milovala, všetko im dávala, len tie svoje chýbali.
„Prečo nemôžem otehotnieť?“ často uvažovala. „Čo ak ma kvôli tomu Janko opustí? Veľmi chce deti, dom už je pripravený.“
„Prečo nemáme deti? Čo ak je to kvôli mne?“ rozmýšľal Ján. „Čo ak ma Zuzka opustí?“
O dvoch sa trápili, ale k lekárovi nešli. Možno sa báli počuť diagnózu, možno stále dúfali. A čas plynul. Zuzane už bolo tridsať, manžel o dva roky starší. Raz videla v televízii reportáž o adoptovaných deťoch. A vtedy ju napadlo.
„Môžeme si vziať dieťa z detského domova a budeme mať syna.“ Z nejakého dôvodu chcela syna. Len čo na to povie Janko? Čo ak nebude chcieť? Cudzie dieťa…
Dlho rozmýšľala, nevedela, ako to povedať, ale pri večeri to vyhrkla:
„Janko, čo keby sme si zobrali dieťa z detského domova?“ a pozorne sa mu pozrela do očí.
Manžel sa takmer zadusil, odkašlal si a potom odpovedal:
„Zuzka, čítaš mi myšlienky. Dlho na to myslím, ale nevedel som, ako by si to prijala. Dúfal som, že pochopíš.“
„Bože, Janko, som tak šťastná,“ vrhla sa k nemu.
Keď si zistili všetko o detskom dome, vybrali sa do mesta. Detský domov bol v areáli nemocnice, za vysokým plotom. Konečne vošli do kancelárie riaditeľky, ktorej meno si vopred zistili.
„Dobrý deň, Viera Jozefovna,“ zdvorilo sa obaja pozdravili.
„Dobrý deň, sadnite si, myslím, že rozhovor bude dlhší.“
Viera Jozefovna im všetko podrobne vysvetlila, opýtala sa aj na nich samotných a povedala, aké dokumenty sú potrebné. Rozhovor bol dlhý, riaditeľka potrebovala vedieť, akí ľudia pred ňou stoja.
Nakoniec navrhla:
„Poďme, pozrite si deti.“
Ukázala očami na trojročného chlapčeka. Detí nebolo veľa. Zuzanu zaujal sedemročný chlapec, ktorý sa Jánovi dokonca podobal. Rovnako silný a modrooký. Ján si ho tiež hneď všimol. Viera Jozefovna, sledujúc ich pohľady, pochopila. Potichu im povedala:
„Adam má ešte mladšieho bratka Jakuba. Nemôžeme ich rozdeliť.“ A ukázala pohľadom na trojročného chlapčeka.
Zuzanu okamžite premohol pocit, že tieto deti sú takmer ich. S nádejou v očiach sa pozrela na manžela, ktorý sa jemne usmial, čo jej stačilo. Keď sa vrátili do kancelárie, Viera Jozefovna povedala:
„Podľa vášho pohľadu som pochopila, že by ste mali záujem vziať si oboch bratov?“
„Áno,“ odpovedali Ján a Zuzana naraz.
„Som rada, ale samozrejme chápete, že deti, ako stromy, nerastú samy. Potrebujú lásku, starostlivosť, porozumenie. Deti sú práca
