Stalo sa, že Števa vychovávala babka. Aj keď mama bola nažive. Treba jej však uznať, že bola veľmi dobrá – pekná a láskavá. Pracovala ako speváčka v filharmónii, a preto bývala doma málokedy. Dokonca aj s manželom, Števovým otcom, sa rozišla pre časté odchody. Tak sa o vnuka starala len babka.
Ako Števo pamätal, vždy keď sa blížil k svojmu domu – paneláku – zdvihol hlavu nahor a hneď v okne na štvrtom poschodí uvidel siluetu babky, ktorá netrpezlivo čakala na jeho návrat. A keď ho babka vyprevádzala, vždy prišla k oknu, zamávala mu a on jej tiež.
Ale keď mal Števo dvadsaťpäť, babka tu už nebola. A teraz, keď prichádzal k domu a nehľadel v okne na známy siluet, stávalo mu srdce obrovsky smutné a prázdne. Aj byt bol prázdny. Hoci bola matka doma, Števovi to pripadalo osamelé. Už dávno spolu nevedeli komunikovať, preberali bežné témy, ale spoločné záujmy neexistovali. Ani životné problémy nepreberali, akoby boli cudzinci.
Niekoľko mesiacov po babkinej smrti sa Števo rozhodol odísť do iného mesta. Mal dobrú špecializáciu, programátor bol žiadaný všade. Cez internet našiel dobrú firmu, ktorá mu sľúbila vysoký plat a platila mu nájom. Mama bola len rada. Syn dávno dospel, mal si vybudovať vlastnú cestu v diaľke od matky.
Z domova si vzal len milovanú babkinu šálku na pamiatku a pár kusov oblečenia. Keď vyšiel z domu s cestovnou taškou na pleci, poslednýkrát zdvihol hlavu a pozrel na okno v kuchyni, ale nikoho tam nevidel. Mama sa dokonca ani nešla na okno rozlúčiť so synom. Taxík ho rýchlo odviezol na železničnú stanicu a on ležal na hornej priečke vo vagóne.
Nasledujúce ráno vlak prišiel presne podľa rozpisu, našiel kanceláriu, kde mal pracovať, a začal si vyberať byt – podľa adresy, ktoré našiel na internete. Pri prechádzke po cudzom meste sa na mobilnom telefóne neplánovane zastavil pri jednom paneláku, ktorý mu pripomínal jeho dom. Všetky domy sú si podobné, ale tento mal niečo zvláštne dôverne známe. Možno to bolo tým, že všetky rámy boli natreté rovnakou tyrkysovou farbou.
Števo mimo trasy zabocil k tomu domu a chcel si len tak postáť, spomenúť si na babku. Priblížil sa, zdvihol hlavu a pozrel na okno, kde bolo jeho kuchyne a stál ako obarený… Zazdalo sa mu, že vidí siluetu svojej babky. Srdce mu tlačilo k prasknutiu. Rozum mu hovoril, že to nemôže byť, ale srdce šepkalo: „Zastav sa! Veď je to ona!“
Počúvol srdce, zastavil sa, otočil a znova zdvihol hlavu. Babka stále stála za oknom. Už to nevydržal. S taškou bežal k tomu domu, k štvrtému vchodu. Tak ako doma, zámok na dverách nefungoval, vyletel na svoje poschodie a zazvonil.
Dvere otvorila ospalá dievčina v župane, neisto na neho hľadela a opýtala sa:
– Koho hľadáte?
– Ja? – Števo sa zmätene opýtal. – Babičku…
Dievčina sa začudovala, usmiala sa a zakričala dovnútra:
– Mami, niekto ťa hľadá!
Zatiaľ čo sa matka dievčiny blížila, ona sama so záujmom pozorovala čudného mladého muža.
Števovi sa už netočila len hlava, mal pocit, že mu zastavuje srdce.
– Kto ma hľadá? – V dverách stála tiež ospalá, päťdesiatnička s podobným županom.
– Mami, uhádni – znova sa usmiala dievčina – On ťa nazval babkou.
– Počkajte – zašepkal Števo – Volal som niekoho iného… tam… vo vašom okne… v kuchyni… Bola tam babka… Moja… Ja som ju tam videl.
– Nedroguješ, že? – vybuchla dievka. – U nás žiadne babky nie sú! Bývam tu len ja a mama! Rozumieš?
– Aha, rozumiem… Prepáčte… Pomýlil som sa… – Pred očami mal mriam, stupil dozadu, oprel sa o stenu, aby nespadol.
– Prepáčte… hneď sa spamätám a odídem.
Dievčina už zatvárala, no mama jej to nedovolila.
– Hej, mladý muž, – starostlivo sa ho opýtala, – cítite sa dobre?
– Dobre… – klamal sotva počuteľne. – Nemusíte sa báť…
– Ale tvár máš jak uvarenú repu. Niečo ti nie je… Pôjdeš so mnou. – Vyšla do chodby, chytila ho za ruku, viedla do bytu a vravela dcére: – Viera, chyť mu tašku, dones do bytu! A prines tlakomer!
Vystrašená dcéra začala vykonávať rozkazy. Matka posadila Števa v predsieni na sedačku a bez slova mu začala merať tlak. Potom pokračovala v dávaní rozkazov:
– Prines lekárničku. Mám tam injekcie… A otočila sa Števovi: – Pre istotu ti dám liek a zavoláme rýchlu…
– Netreba rýchlu! – ľakol sa. – Ja som len z vlaku… nikoho tu nemám… ani byt som si ešte neprenajal…
– Počúvaj moju mamu! – prerušila Viera – Je zdravotníčka, pochopil si!
– Si z iného mesta? – opýtala sa žena.
Prikývol a ešte raz zavolal:
– Prosím, nevolajte ju… Zajtra mám ísť do práce. Prvý deň… Práve som nastúpil…
– Ticho! – Žena mu podávala liek. – Už si mal niekedy taký záchvat?
– Nie, – zašepkal.
– Koľko máš rokov?
– Dvadsaťpäť…
– Máš problémy so srdcom?
– Skutočne som zdravý…
– Zdravý, hovoríš? A prečo ti teda vystúpilo také vysoké napätie? Stodenny viac už žart nie je…
– Asi to bolo od vzrušenia.
– Akého vzrušenia?
– Hovorím, uvidel som vo vašom okne svoju babku. Stála tam v kuchyni a hľadela… na mňa.
– Babku?
– Áno. Lenže zomrela. Pred dvoma mesiacmi. Nemáte v dome žiadne babky?
– Zvláštny si ty… – usmiala sa Viera. – Hovorím ti, že tu bývam len ja a mama. Ale pre tvoj pokoj zájdem na kuchyňu, skontrolujem.
Veselo odišla do kuchyne a o sekundu nahlas zakričala:
– Mama! Čo je to?! – Stála v chodbe s cudzou šálkou v rukách. – Odkiaľ je to, mama?! Nikdy sme ju v dome nemali!
– Ó… – hlúpo sa usmieval Števo. – To je babkina šálka, vzal som ju z domu ako pamiatku. Ale… v mojej taške má byť…
– Kde je tvoja taška? – Matka s dcérou vý bucho pozreli a nechápali.
– Ako kde? Je to tam… – Ukázal na cestovnú tašku pri dverách. – Šálka má byť vo vnútri…
Trio prevrátilo obsah tašky, ale druhý pohár nenašli.
Táto záhada zostáva pre túto rodinu dodnes nevyriešiteľnou. Obzvlášť pre Vierinu mamu. Pretože už o pár mesiacov sa stala Števovou svokrou. Skutočne záhadné…
