Vieš, nikdy som si nemyslela, že Karol bude niekedy viac než len namyslený zlatý chlapec. Vždy mal všetko, čo si človek mohol priať vlastný byt v Bratislave, nové auto, samé značkové veci.
Ja som bola vždy tá sivá myška. Stále som skrývala, že moji rodičia veľa pili a už od štrnástich som si musela sama zarábať. Popri škole som sa naučila šiť, takže som spolužiačkam štopkala a upravovala šaty.
Hneď v prvom ročníku na univerzite moji spolužiaci zorganizovali veľkú párty. Najviac ma prekvapilo, že pozvali aj mňa. Bola som úplne nadšená, chcela som všetkým dokázať, že za niečo stojím.
Na nové šaty som peniaze nemala, tak som si ich musela ušiť sama. Susedka mi spravila krásny účes. Keď som tam prišla, skoro ma nespoznali. Karol si ma všimol hneď a celý večer ma nenápadne sledoval. Chcela som odísť skoro, ale dobehol ma a ponúkol sa, že ma odvezie autom domov.
Povedala som mu adresu domu vedľa nášho, aby nezistil, kde bývam. Hanbila som sa za to. Od tej noci sme sa začali stretávať a pomaly sme sa do seba zamilovali. Už mi vôbec neprišiel namyslený, správal sa ku mne, akoby sme boli rovnocenní.
Všetko šlo hladko, až kým sa spolužiačky nedozvedeli, kde robím, a začali sa mi posmievať. Hanbila som sa tak veľmi, že som sa chcela prepadnúť pod zem. Jednoducho som utiekla išla som na študijné a napísala žiadosť o prerušenie štúdia.
Myslela som si, že o rok na mňa všetci zabudnú a možno sa mi podarí prestúpiť na inú školu. Dnes viem, že to bolo hlúpe, ale vtedy som mala pocit, že nemám inú možnosť. Zmenila som si číslo, čím skončil aj vzťah s Karolom, a po dvoch mesiacoch som prišla na to, že som tehotná.
Nemala som to komu povedať. Robila som od rána do večera a noci preplakala do vankúša. Rodičia boli stále v opojení a prosili ma len o peniaze na víno. Moja krstná si to všimla a zobrala ma ku sebe.
Keď som jej rozpovedala všetko, aspoň na chvíľu som sa cítila ľahšie. Ona bola so mnou aj v pôrodnici, vlastne bola úplne prvá, komu som povedala, že mám syna. Bol to krásny blonďáčik s modrými očami taký malý anjel. Vedela som sa na neho dívať celé hodiny.
A potom mi zrazu pípne SMS od Karola: Veľmi vás oboch ľúbim, chcem byť s vami. Na druhý deň ma z pôrodnice pustili domov, ale ja som sa strašne bála pozrieť mu do očí. Doteraz si pamätám ten pocit, ako som stála pred dverami, tisla syna k sebe a nevedela, čo bude, keď otvorím.
Spätne si hovorím, aká som bola hlúpa, že som si skoro zničila rok šťastia. Ako som mohla takmer prísť o lásku života? Toto všetko mi došlo, až keď som videla, s akou láskou a nehou sa Karol díva na syna a ako si ho mazná v náručí.
