Dedinka Zákamenná, ukrytá v tieni starých smrekov a brez, pomaly zanikala. Kedysi tu žilo sto rodín, teraz ostalo len dvadsať starých ľudí, zabudnutých svetom. V minulosti Zákamenná vzkvetala – pevné drevené domy s tmavými šindľovými strechami pamätali časy, keď miestni majstri boli známi svojimi chotármi a vozmi. Ale s príchodom strojov kone vymizli a dedina upadala. Les okolo bol plný bohatstva, no v zime nebezpečný – hladní vlci túlali okolo a ľudia museli chovať psov, ktorí svojím štekom prerážali noc a varovali pred hrozbou.
V päťdesiatych rokoch kožušnícky remeselník, ktorý desaťročia živil dedinu, zanikol. Zákamenná sa stala súčasťou obrovského štátneho statku. Bývalí majstri sa zmenili na pastierov a dojičiek. Starý Jozef Kováč celý život pracoval ako ošetrovateľ ošípaných. Už od desiatich rokov sa staral o prasiatka a neskôr o chovné stádo, o ktorom sa hovorilo po celej oblasti. Ale v deväťdesiatych rokoch štátny majetok rozkradli, dobytok predali a Jozefa, ako ostatných dôchodcov, poslali do penzie. Mládež odišla do miest a dedina ostala prázdna. Jozefov syn predal kravy a odišiel s rodinou, nechal starého otca s chorou manželkou Annou v rozľahlom dome, obklopenom prázdnymi kôlnami. Život sa zastavil – kuchyňa, starý televízor a nekonečné ticho.
Jedného jari do Zákamennej prišiel Jozefov starý kamarát, Peter Šimko, a priniesol darček – malú ryšavú šteniacu guľku srsti. „Na tvoje sedemdesiatiny, Jozef! Toto je štena kaukazského ovčiaka, čistokrvné, s výbornou krvnou líniou. Bude ti verným strážcom, ktorý by za teba dal život,“ povedal Peter a ukázal fotku obrovského psa obsypaného medailami. „Vychováš ho a zviditeľníš našu oblasť na výstavách!“ Jozef vzal štena, ktoré sa dôverne pritulilo k jeho hrudi. Starý muž mu pripravil peliešku v krabici, no štena kňučalo a hľadalo teplo. Anna brblala: „Priniesol si psa, teraz sa oňho staraj!“ Jozef našiel starú detskú flaštičku, nalial mlieko a kolíkoval ho ako bábätko. „Chýba mu matka,“ zabručal a nevenoval pozornosť manželkinmu mrmlaniu.
Štena rýchlo rástlo. Pomenovali ho Kráľ – pre jeho hrdú povahu. Uznával len Jozefa, bál sa cudzích a čoskoro sa z neho stal impozantný strážca, ktorý chápal pána aj bez slov. Za rok sa z malej guľky srsti stal mohutný pes, strážil dvor pred sliepkami a husami a v noci sa prikrádal k Jozefovi do postele, aby mu zahrial nohy.
Ale do Zákamennej prišlo nešťastie. Na okraji dediny začali horieť opustené domy. Staré ženy prepadli panike a prosili Jozefa s Kráľom, aby hliadkovali. Tak sa starý muž stal nočným strážcom. Spolu s psom obchádzali uličky a požiare ustali. No čoskoro sa v dedine objavili cudzíci – bohatí ľudia z Bratislavy, ktorí skupovali opustené domy a lúky, kde kedysi pásli dobytok. Do zimy vyrastol na mieste lúk luxusný komplex domov obohnaný betónovým plotom. Noví majitelia najali Jozefa, aby strážil ich majetok.
„Jedni utekajú z dediny do mesta, druhí z mesta na dedinu,“ rozmýšľal Jozef, keď s Kráľom obchádzali komplex. „A my, starí, sme nikomu netreba.“ Čas plynul a Annino zdravie sa zhoršovalo. Lekári predpísali diétu a inzulín, no Jozef si všimol, ako tajne jedla sladkosti, akoby sa ponáhľala k svojmu koncu. V decembri potichu zomrela. Na pohrebe staré ženy lamentovali, že Anna odišla bez posledného pomazania – kostol v Zákamennej zbúrali už minulý vek.
Pri hrobe manželky sa Jozef zaprisahal, že postaví kaplnku. Šetril peniaze a po pol roku išiel do susednej dediny, kde stála stará kaplnka svätého Cyrila a Metoda. Keď sa vrátil, vybral miesto, vykopal dieru pre základy a začal stavať. Do jesene nad drevenou kaplnkou trčal kríž. Staré ženy donášali obrazy svätých, medzi ktorými bol aj starodávny obraz svätého Mikuláša, ktorý prežil zlé časy. Kaplnku vysvätili na počesť svätého Mikuláša a stala sa miestom modlitieb pre dedinčanov i chataZima prišla znovu, ale tentoraz Jozef s Kráľom stáli pri kaplnke pevní ako duby, pripravení čeliť akejkoľvek biede, ktorá by sa odvážila prísť.
