Dedko a jeho verný stráž
Dedina Zákruty, ponorená do tieňa starých smrekov a líp, postupne zanikala. Kedysi tu bolo živo, ale teraz zostalo len dvadsť domov, kde dožívali starí ľudia, zabudnutí svetom. Kedysi tu všetci žili z lesa a remesiel, ale časom sa všetko zmenilo. Drevené domy, skryté pod tmavými strechami, pamätali časy, keď miestni majstri vyrábali krásne kolesá a vozíky. Ale s príchodom techniky koniarstvo zomrelo a dedina začala chudnúť. Les okolo bol plný bohatstva, no v zime sa stal nebezpečným – vlky lákal hlad a často obchádzali okolie, preto ľudia chovali psov, ktorých štekanie prerážalo noc a varovalo pred nebezpečenstvom.
V päťdesiatych rokoch aj kožušníctvo, ktoré kedysi živilo dedinu, upadlo. Zákruty sa stali súčasťou veľkého statku. Kde kedysi boli remeselníci, teraz pásli kravy a dojili. Starý Jozef Kováč celý život staral o ošípané. Od desiatich rokov sa staral o prasiatka a neskôr viedol celý chov, ktorý bol známy v celom okolí. Ale v deväťdesiatych rokoch statok rozkradli, dobytok predali a Jozefa, ako aj ostatných starých ľudí, poslali do dôchodku. Mládež odišla do miest a dedina zostala prázdna. Jozefov syn predal kravy a odišiel s rodinou, nechal starého otca s chorou manželkou Evou v domove obklopenom prázdnymi chlievmi. Život sa scvrkol na kuchyňu, starý televízor a nekonečné ticho.
Jedného dňa na jar však do Zákrut prišiel Jozefov starý priateľ, Michal Hruška, a priniesol darček – malé hnedé šteňa. „Na tvoje sedemdesiatiny, Jozef! Toto je šteňa kaukazského pasteveckého psa, čistokrvné, s výbornou krvou. Bude tvojim verným priateľom, prípadne za teba položí život,“ povedal Michal a ukázal fotku obrovského psa s medailami. „Vychováš ho a on zviditeľní náš kraj na výstavách!“ Jozef vzal šteňa do náručia a zviera sa k nemu pritúlilo. Starý muž mu pripravil peliešok v krabici, ale šteňa kňučalo po teple. Eva reptala: „Privlečieš nám šteňa, teraz sa oňho starej!“ Jozef našiel starú detskú fľašku, nalial do nej mlieko a kolíšal malého psa ako bábka. „Chýba mu mama,“ poznamenal a ignoroval manželkin hnev.
Šteňa rástlo rýchlo. Pomenovali ho Vlk – pre jeho hrdú povahu. Uznával len Jozefa a ostýchal sa cudzích. Za rok sa z malého šteňaťa stal mohutný strážca, ktorý chránil dvor pred sliepkami a husťami, a v noci sa pritulil k Jozefovi do postele, aby mu zohrial nohy.
Ale do dediny prišlo nešťastie. Na okraji začali horieť opustené domy. Staré ženy prepadli panike a prosili Jozefa s Vlkom, aby hliadkovali. Tak sa starý muž stal nočným strážcom. Spoločne s psom obchádzali uličky a požiare ustali. No čoskoro do dediny dorazili cudzinci – bohatí ľudia z Bratislavy, ktorí skupovali prázdne domy a polia, kde kedysi pásli dobytok. Do zimy na ich mieste vyrastli luxusné chaty obohnané betónovým plotom. Noví majitelia najali Jozefa, aby strážil ich majetok.
„Jedni utekajú z dediny do mesta, druzí z mesta na dedinu,“ rozjímal Jozef, kým obchádzal chatovú oblasť s Vlkom. „A my, starí, zostávame nikomu nepotrební.“ Čas plynul a Evino zdravie sa zhoršovalo. Lekári predpísali diétu a inzulín, ale Jozef si všimol, ako tajne jedla sladkosti, akoby sa ponáhľala ku koncu. V decembri ticho zomrela. Na pohrebe staré ženy nadúvali, že Eva odišla bez posledného pomazania – kostol v Zákrutoch zbúrali už dávno.
Na manželkinom hrobe sa Jozef zaprisahal, že postaví kaplnku. Šetril peniaze a po pol roku vyrazil do susednej dediny, kde stála stará kaplnka svätého Juraja. Po návrate sa pustil do práce, vykopal základ a začal stavať. Na jeseň už nad drevenou kaplnkou žiaril kríž. Staré ženy doniesli obrazy, medzi nimi bol aj starobylý obraz svätého Mikuláša, ktorý prežil zlé časy. Kaplnku posvätili na svätého Mikuláša a stala sa miestom modlitieb pre dedinčanov i chataZima prišla znova, ale tentoraz Jozef a Vlk stáli pred kaplnkou bok po boku, nádejné ako prvý sneh, čo sa ticho ukladal na strechu.
