Staré kufor
Zuzana podráždene vybehla na zápražie a tak prudko zabuchla vrátkami, že v kôlni zaštekali psy. Znova sa s babkou pohádali. Všetko dookola: „Zalej záhradku“, „Pomôž s kompótom“, „Nesieď v mobile“. Ako keby ona, osemnásťročné dievča, nemala čo robiť cez leto!
„Zuzana! Vráť sa hneď späť!“ zakričala za ňou Lýdia Jánovná. Ale vnučka už kráčala po prašnej dedinskej ceste, neobzerala sa ani raz. Kam ísť, nevedela, ale vrátiť sa domov sa jej ešte nechcelo.
Došla k jazeru, prisedla na breh a pozerala sa, ako slnko pomaly zapadá za les. Výchova ju dusila zvnútra: hnevala sa na rodičov, ktorí odišli do práce v Nemecku a nechali ju samú; na babku, ktorá ju namiesto toho, aby ju pustila do mesta, zatiahla do tej tuchy. Zuzana už bola prijatá na univerzitu, čakal ju nový život – a tu sa trápi s pohármi v pivnici.
Na druhý deň ráno babka zaklopala na izbu:
„Zuzana, pomôžeš? Treba znieť sklené poháre do pivnice. Ja po tých schodoch nedokážem ísť.“
S nechuťou v srdci Zuzana vstala, umyla sa a išla. Poháre boli ťažké a schody staré. Nosila ich po kúskoch. Keď zostupovala posledný krát, v kúte pivnice si všimla zaprášený, časom ošúchaný kufor.
„Babka! Čo je to za kufor v kúte?“
„Netuším… Asi ho nechal tvoj dedko. Odkedy zomrel, som do pivnice nechodila.“
Zvedavosť Zuzanu pohltila. Nedbajúc na babkine pripomienky, vytiahla kufor na svetlo. Tkanina ošúchaná, zámok zhrdzavený.
„Nechaj tú špinu,“ zamrmlala Lýdia Jánovná. „Kto vie, čo je vás.“
Ale Zuzana už prehrabávala staré košele, fotky a nejaké poznámky. Na samom dne ležal úhľadný obálka. Bolo na nej napísané: „Kate. Odpustiť a pochopiť.“ Písmo bolo známe – dedkove.
„Môžem?“ spýtala sa vnučka, pohľadom hľadajúc babkin súhlas.
Babka prikývla. Zuzana začala čítať. List bol dojímavý. V ňom dedko Ján prosil niektorú Katu o odpuštenie. Hovoril o tom, ako veľmi ju miloval a ako všetko pokazil nedôverou. Stála tam dátum – 1969. Babka zbledla.
„To bolo… rok po našej svadbe,“ zašepkala.
„Možno by sme to nemali rozoberať,“ ticho povedala Zuzana.
„Nie. Teraz musím vedieť. Kde je to miesto, o ktorom písal, ‚kde som zničil jej sny‘?“
Neskoro večer babka popraZuzana sa na babku pozrela a v tých jej očiach uvidela pokoj, aký dlho nezažala.
