Našu staručkú babku odprevádzala celá rodina. Nikto sa ani nesnažil zakryť, že im jej prítomnosť už bola na obtiaž. Hovorili jej to priamo, bez hanby. Nebolo tajomstvom, že sa úprimne tešili, keď konečne prišla jar znamenalo to, že sa vyberie na dedinu a dlho sa nevráti.
Vnúčatá na ňu hľadeli ľahostajne, nevesta Marta svoju nevôľu dávala najavo bez okolkov. Syn Vladimír bol takmer stále na služobných cestách a aj keď sa vrátil domov, správal sa k nej chladne, rovnako ako ostatní. Pre všetkých bola babka iba starosťou navyše. A ona to cítila. Mlčky znášala všetko, rátala týždne do jari bola to jej jediná nádej, jej malá radosť.
Toho roku prišlo teplo o čosi skôr. Babka často sedávala pri vchode na lavičke, zohriavala si dlane na jarnom slnku a pozerala do jasnej oblohy. Bola útla, v starom kabáte a zošúchaných topánkach, ako taký premoknutý vrabec.
Láskavosť doma nenašla, zato susedia na ňu boli dobrí. Zdravili ju, pýtali sa, ako sa cíti, pomáhali jej vyniesť tašku až na piaty poschod. A chlapci z vedľajšieho dvora jej občas pomohli odniesť nákup z potravín.
Napriek veku nebola babka nečinná varila, prala, upratovala, starala sa o domácnosť. No nevesta Marta sa zakaždým po príchode z práce iba zamračila a povedala:
Keď si celý deň doma, tak si všetko urob sama!
Vnúčatá s ňou takmer neprehovorili. A keď si pozvali kamarátov, babka tíško sedávala vo svojej izbičke. Raz totiž začula tvrdé slová:
Babka, hanbíme sa za teba.
Nepohádala sa, ani sa neurazila nahlas. Len mlčala. A v noci, keď celý byt spal, potichu plakala od samoty a žiaľu.
V deň odchodu ju odviezli na stanicu taxíkom. Veľa si so sebou nebrala len starú plátenú tašku a menší balíček s oblečením. Pomaly, opierajúc sa o palicu, kráčala po nástupišti. Posadila sa na lavičku, oddýchla si. Keď prišiel vlak, ticho nastúpila do vozňa.
Sadla si k oknu a jej pohľad bol pokojný a dobrý. Keď sa vlak pohol, vytiahla z tašky pokrčenú fotografiu. Bol na nej Vladimír s Martou a vnúčatami, všetci sa usmievali. Ich úsmevy v posledných mesiacoch vídavala už len tu. Staručká jemne pobozkala fotografiu a opäť ju schovala.
Na svojej zastávke vystúpila a vydala sa pomaly cestou do dediny. Jeden pán, ktorého poznala z detstva, ju vzal na voze až skoro k jej chalúpke. Zaškrípala stará bránka a ona vošla na známu cestičku vedúcu k domu. Tu jej bolo všetko dôverne známe. Tu bola potrebná ak nie ľuďom, tak aspoň týmto stenám, starému plotu a nakrivenému ganku.
Pre ňu bolo toto všetko celý svet. Tu sa narodila, tu vyrástli jej deti, tu pochovala muža. Tu prežila takmer celý život s radosťami aj bolesťami.
V chalúpke si otvorila okná, zakúrila v peci a posadila sa na lavicu k stolu. Hľadela pred seba a spomínala. Kedysi tu na tejto lavici sedávali jej deti. Pri tomto stole spolu jedávali. Po tejto hlinenej podlahe behali bosé nohy. V mysli jej opäť ožili ich jasné detské hlásky. Vtedy bola mamou najpotrebnejšou, najdrahšou.
Slnko, tak ako kedysi, zlatilo izbu. Jar bola teplá, priam láskavá a blízka srdcu. Babka sa ticho usmiala.
Ráno sa už nezobudila. Zostala tam, kde vždy túžila byť vo svojom dome, na rodnej hrude.
Na stole ležali staré fotografie. Navrchu bola novšia, trochu pokrčená. Tá, na ktorej sa usmievali jej najdrahší.
Kým žijeme, máme čas. Povedať ďakujem. Poprosiť o odpustenie. Priznať svojim blízkym, že ich máme radi.
Lebo keď človek odíde, už sa nevráti. A v srdci môže zostať bolesť, ktorú je potom ťažko niesť.
Žite s vierou. Buďte pravdiví. Robte dobro úprimne a zo srdca. Milujte a vážte si tých, ktorí sú s vami.
A neodkladajte teplé slová na zajtra lebo zajtrajšok možno už nepríde.
