Osamelá pani Jozefína Vitáková si utrela mokré ruky a s bolestným povzdychom sa vydala otvoriť dvere. Klope sa ozývalo jemne, ale už po tretíkrát. Umývala okno a neponáhľala sa do chodby. Pred dverami stála veľmi mladá dievčina, veľmi milá, ale bledá a s unavenými očami.
– Pani Jozefína, hovoria, že prenajímate izbu?
– Ale kdeže, susedia mi stále niekoho posielajú! Izby neprenajímam a nikdy som to nerobila.
– Ale počula som, že máte tri izby.
– A čo má byť? Prečo by som mala prenajímať? Som zvyknutá žiť sama.
– Prepáčte, myslela som si, že keď ste veriaca, možno mi pomôžete…
Dievčina sa obrátila, snažiac sa zadržať slzy, a pomaly kráčala po schodoch dolu. Plecia sa jej chveli.
– Dievčina, vráť sa! Ja som ťa predsa neodmietla! Ale vy mladí, hneď s plačom. Poďme dovnútra, porozprávame sa. Ako sa voláš? Budeme si tykať?
– Zuzana.
– “Zuzka”, to je pekné meno. Máš niekoho blízkeho?
– Nemám rodičov. Som z detského domova. Dobrí ľudia ma našli v pivnici nášho paneláka a odniesli na políciu. Ani mesiac mi nebol.
– Dobre, nebuď smutná. Poďme na čaj a porozprávame sa. Si hladná?
– Nie, kúpila som si koláčik.
– Koláčik? Mládež, ani na seba nemyslíš, a do tridsiatky už žalúdočné vredy. Sadni si, ešte mám teplú hrachovú polievku. Čaj tiež urobím. Zaváraniny mám dosť. Muž je už päť rokov mŕtvy, ale ja stále varievam akoby pre dvoch. Najeme sa a pomôžeš mi okno umyť.
– Pani Jozefína, môžem radšej niečo iné spraviť? Cítim sa slabá na tehotenské vyčistenie, nechcem spadnúť z parapetu.
– To mi len chýbalo, ešte aj tehotná. Som prísna žena. Sňali ste dieťa?
– Prečo hneď takto? Som vydatá. Manžel Peťo je z nášho zariadenia. Odsťahovali ho na vojnu. Zrovna bol na dovolenke, a keď sa majiteľka bytu dozvedela, že čakám dieťa, okamžite mi dala výpoveď. Mala som len týždeň na to, aby som si našla ubytovanie. Boli sme blízko. No vidíte, situácia.
– Nuž, čo robiť s tebou? Možno svoju posteľ presuniem do Jankovej izby… Dobre, zostaň v mojej izbe. Nebudem od teba inkasovať, ani o peniazoch viac nehovor – urazím sa. Choď si pre veci.
– Netreba ďaleko. Veci máme s Peťom v taške pri vchode. Týždeň vypršal, takže som chodila po domoch od rána s vecami…
Tak sa ich cesty spojili… Zuzana sa doučovala za módnu návrhárku jednoduchých šiat. Jozefína Vitáková bola už niekoľko rokov na invalidnom dôchodku po veľkej železničnej katastrofe, a tak zostávala doma, pletenie čipkovaných obrúskov, golierikov, detských papučiek, ktoré predávala na miestnom trhu. Produkty boli obľúbené: čipkované obrúsky, obrusy a golieriky, jemné ako morská pena, nežné a tak reálne ľuďmi kupované. Peniaze sa našli. Časť z nich pochádzala aj z predaja zeleniny a ovocia zo záhrady, kde v sobotu pracovali so Zuzkou. V nedeľu chodila Jozefína do kostola, Zuzana zostávala doma odpoveďovať na listy od Peťa. Do kostola chodila zriedkavo, vraj nevydrží dlho stáť.
Jednej soboty sa roztrhlo ticho v záhrade. Zber úrody skončil, pripravovali pôdu na zimu. Zuzka rýchlo unavená, teta Jozefka jej prikázala ísť do domčeku odpočívať, vypočuť si staré platne, ktoré kedysi kupovali s mužom. V tú sobotu, po práci s hrablami, vyčerpaná budúca matka išla ľahnúť si na oddych. Jozefína spálila suchú vňať, konáre a zamyslene pozorovala oheň. Zrazu začula Zuzanin krik: “Mama! Mamička! Poď rýchlo!” So zlomeným srdcom, zabudnúc na boľavé nohy a chrbát, sa Jozefína rozbehla k domčeku. Zuzana kričala, držiac sa za bruško. V krátkom čase Jozefína presvedčila suseda a ich staručké auto uháňalo do pôrodnice. Zuzana neprestajne stonala: “Maminka, bolí to! Ale je ešte skoro, ešte skoro! Na polovicu januára mám termín. Modli sa za mňa, prosím!” Jozefína plakala, modlila sa scez slzy.
Z prijímacieho oddelenia odviezli Zuzanu na lehátku. Susedka odviezla uplakanú Jozefku naspäť domov. Celú noc sa modlila za zachovanie dieťaťa. Ráno zavolala do pôrodnice.
– Vaša dcéra je v poriadku. Najprv vás neustále volala a plakala, potom sa však upokojila, zaspala. Doktor tvrdí, že hrozba potratu pominula, ale stále potrebuje byť v pokoji. Sledujte jej stravu a dajte jej dostatok odpočinku.
Po prepustení domov sa Zuzana rozprávala do noci, najmä o svojom Peťovi.
– On nie je podhodenec, ako ja. Je sirota. Celé roky sme boli na jednom detskom domove. Od detstva sme sa poznali a potom sa do seba zamilovali. On by ma nechal tak, pokojom zahŕňa. Je to viac než láska. Vidíte, ako skoro píše. Chcete ho vidieť na fotke? Tu je, druhý sprava. Usmieva sa…
– Formátne dieťa… – Jozefína nechcela Zuzku uraziť. Jej okuliare už dávno vyžadovali výmenu. Na fotke vojaci v uniformách síce neboli jasne rozpoznateľní, ale kamene boli viditeľné. – Zuzanka, prečo si ma vtedy v záhrade nazvala mamičkou?
– Proste, zvyk z vydesenia. V domove boli dospelí od riaditeľa po údržbára mama a otec. Ťažko sa mi zvykať na skutočný svet. Prosím prepáčte.
– Chápem, – Jozefína sklamane povzdychla.
– Teta Jozka, povedzte mi niečo o sebe. Kde máte fotky manžela, deti? Deti asi nemáte?
– Áno, detí nemám. Malý synček zomrel veľmi mladý, nemal ani rok. Po mojej nehode som už nemohla mať deti. Môj muž bol moje dieťa. Rozmaznávala som ho, nemohla som bez neho žiť. Po jeho smrti som všetky fotky schovala. Aj keď verím v Boha, bez neho mi bolo veľmi zle. Všetky fotky som skryla, aby som si nepripomínala staré časy. Teraz potrebuje moje modlitby, nie moje slzy. Zuzka, prečo si neskúsiš nechať Peťa na väčšej fotke, aby sme to dali do rámu? Tu mám pár rámov.
Na Štedrý večer sa Jozefína a Zuzana pripravovali na sviatky. Vyzdobovali izby, rozprávali sa o Dieťati Ježiša a čakali na prvú hviezdu. Zuzanka sa neustále presúvala, potierala si kríže.
– Čo sa deje, drahá? Ideme volať sanitku. Asi začneš rodiť.
– Čo? Len aby. Ale mám pocit, že je to bližšie.
O pol hodinu už sanitka uháňala do pôrodnice. Na siedmy január, na Vianoce, sa Zuzane narodilo dievčatko. V ten istý deň Jozefína poslala radeckou Peťovi telegram.
Január bol vyčerpávajúci. Malá Ražena im priniesla veľa radosti, ale aj nemálo starostí. Zuzana s dohodou Peťa pomenovala dievča Jozefka. Jozefína bola dojatá k slzám. Malá Jozefka im dávala zabrať. Nespavosť, drobná choroba, neidentifikovateľná nálada a plač. Ale to boli radostné starosti. Jozefína sa cítila menej fyzicky vyčerpaná.
… Deň bol teplý na zimu. Jozefína využila pekné počasie a vybrala sa na nákup. Na spiatočnej ceste stretla pri vchode Zuzanu s kočiarikom.
– Ešte sa poprechádzame, dobre, teta Jožka?
– Prechádzajte sa v pokoji, ja začnem variť obed.
Keď vstúpila do izby, všimla si starú fotku svojho muža v opravenenom ráme. Uškrnula sa: “Našla. Ale zvolila si fotografiu z mladosti. Mladosť nemá záujem o staré fotky.”
Polievka už vonne bubľala na varnej platni, keď Zuzana vniesla Jozefku späť domov. Kočík priniesol susedov chlapec. Obe ženy opatrne rozbalili dieťa. Nosček jemne fučal v sladkom spánku. Na špičkách kráčali do veľkej izby.
– Zuzana, – usmiala sa Jozefína, – ako si sa dozvedela, kde sú Alexove fotografie?
– Nerozumiem, čo máte na mysli?
– A toto? – Jozefína ukázala na fotografiu.
– Vy ste žiadali Peťa, aby sa odfotil na väčšom obrázku. Išiel to zariadiť. Tento rám som našla v knižnici.
Chvejúcimi rukami udržala fotku. Nakoniec si všimla, že to nie je jej muž. Šibalský mladý seržant sa tešil fotografovi. Žena sa posadila na gauč a bledá so vzdialeným pohľadom zízala do diaľky. Keď sa pozrela na Zuzanu, tá objala, nenápadne vzlykajúc, v ruke s vatičkou napustenou našuchraným amoniakom.
– Mama, pozrite sa na mňa! Pozrite sa mi do očí! Čo sa deje, mamička?
– Zuzka, otvor skriňu, na vrchnej polici sú fotografie. Prosím, prines mi ich.
Zuzana priniesla niekoľko albumov a pár fotografií v rámoch. Zhora sa na ňu zahľadel… Peťo?!
– Môj Bože! Kto je to? Je to Peťo? Nie, táto fotka je stará. Kto to je, mama?
– To je môj muž, Alex. Ale Zuzanko, kde sa narodil Peťo?
– Neviem. Priviezli ho do našej starostlivosti z Bratislavy. A odtiaľ ho vzali po nejakej železničnej havárii. Potom, keď vyrástol, povedali, že jeho rodičia zahynuli.
– Ježišmária, aká obrovská chyba! Miloš, moje dieťa, ukázali mi telo a identifikovala som ho. Mal takú istú košieľku. Tvárička nebola rozpoznateľná. Synček, môj milý, Miloško! Živý si! Tvoja žena a dcérka bývajú u mňa a ja som ani nevedela. Páne Bože, Ty si priviedol Zuzku ku mne. Dcérka, podaj mi fotku.
Zuzana, úplne zmätkárka, netušila, čo sa deje. Podelila sa o fotografiu z rámu. Jozefína ju bozkávala, slzy na povrchu: “Miloško, slniečko moje, miláčik môj!”
– Peťo, – jemne opravila Zuzana.
– Dobre, nech je Peťo, ale je to však môj syn, Zuzka, – syn! Pozri sa na tú fotografiu môjho muža – jedno a to isté!
Mladá žena stále ostávala v pochybnostiach.
– Zuzanka, a znamienko? Má nad pravým lakťom znamienko? Na hviezdičku sa podobá. Ja som toho malého pri nehode identifikovala, lebo vek sedel a košieľka bola, akoby Mikinova. A ručičky mu ničili, preto som znamienko nenašla. Prečo si ticho? Je znamienko?
– Znamienko je. Na hviezdu sa podobá. Mamička, je to pravda, je znamienko!
Obe ženy, v objatí vzlykajúc, si nevšímali, že v susednej izbe kňučala Zuzka, žiadajúca o materské lokty…
