Keď si teraz spomínam na tie časy, vidím Roberta sedieť vo vlaku, ktorý cestoval z Bratislavy do dediny neďaleko Trenčína počas pokojných stredajších popoludní. V tom kupé bolo prázdno, len pár ľudí, ktorí sa vracali na svoje políčka s nádejou, že im tento rok úroda dopraje. Pristúpila staršia pani, v ruke mala starý košík, jej tvár prezrádzala, že roky tvrdej práce na záhrade ju poznamenali, a prisadla si k Robertovi. Bolo jasné, že jej cesta vedie k zeleninovej záhrade, tak ako Robertova a mnohých ďalších v ten deň.
Roberta vtedy zastihli spomienky na jeho zosnulú manželku, Vieru. Často spolu cestovali do záhrady, ale odkedy jej zdravie už nevládalo a musel sa s ňou rozlúčiť, vyhýbal sa tomuto miestu, zahalený smútkom a osamelosťou, ktoré ho prenasledovali ako tieň.
Keď vlak zastal na stanici v Novom Meste nad Váhom, stará pani sa obrátila k Robertovi a pokojne prehovorila: Dnes bude krásny, slnečný deň. Budeme mať dosť času na všetko. Presne také slová zvykla hovoriť Viera počas spoločných ciest, a Robertovi prešla po chrbte zima. Nenápadne prikývol a začali sa rozprávať o neúrodnom roku, o tuhej zime a o nádejach na lepšie časy v budúcej sezóne.
Keď vystúpili z vlaku, prešli spolu kus cesty na autobusovú stanicu. Robert si uvedomil, že tú pani nikdy predtým nevidel, hoci mala známy pohľad aj úsmev. Po chvíli sa ich cesty rozdelili a Robert zamieril na svoj pozemok. Tam ho čakal neporiadok počas jeho dlhej neprítomnosti si burina našla cestu všade, kam oko dovidí. No slová a rozhovor vo vlaku ho posilnili, povzbudili v ňom chuť objaviť staré miesta.
S novou energiou sa pustil do práce: kopal záhony, trhal burinu a pozoroval, ako sa zem znovu prebúdza. Keď si oddýchol na lavičke, jedol domáce sendviče a pomaly pil čaj zo starej termosky. Pohľad na rozkvitnuté tulipány, čo Viera vždy pestovala, a červené jablká pod novou jabloňou mu vrátil pocit radosti z minulých rokov.
Robertova nálada sa zlepšila tak, že si zaumienil, že bude chodiť častejšie na pozemok a nebude ho predávať, hoci už uvažoval nad eurami, ktoré by mu to mohlo priniesť. Keď zbieral huby v blízkom lese, cítil, akoby mu z duše spadol veľký balvan. Uvedomil si, že mu robí dobre pracovať vonku, a že aj jeho život má ešte zmysel.
Na ceste späť do Bratislavy stretol tú istú starú pani, ktorá sa s ním podelila o jablká a spolu sa smiali pri rozprávaní o záhradných prácach. Pani, ktorá sa volala Ľubica, mu povedala, že ešte má veľa života pred sebou a práca mu môže priniesť radosť a novú nádej. Keď vystúpil z autobusu na svojej zastávke, Robert sa usmieval pod zapadajúcim slnkom, cítil spokojnosť a už ho nesužoval smútok ako predtým.
