Staré tajomstvo
V dome Jozefa a Zuzany vládla radosť. Dnes sa žení ich jediný syn Martin a berie si svoju milovanú dievčinu Katarínu. Martinovi sa už dlho nechcelo spať, neustále pozeral na hodinky, aby nič nezmeškal. Bol veľmi nervózny, veď žení sa prvýkrát.
“Tento deň som čakal celé roky. Konečne budem môjmu zlatku Kataríne hovoriť žena. Moja milovaná žena. Budeme šťastní, ona ma tiež miluje,” také myšlienky mal ženích.
Katarína sa tiež zobudila v dobrom rozpoložení. Dnes bol pre ňu najdôležitejší deň – sobáš s Martinom.
“Určite je už hore a trápi sa,” usmiala sa pri predstave svojho budúceho manžela. “Dnes sa vezmeme a to znamená, že budeme každý večer zaspať a každé ráno prebúdzať spolu. Naša láska zvíťazila. Čaká nás len šťastie.”
Tešila sa, že pred nimi leží iba radosť. Lenže život nie je len prechádzka ružovou záhradou – človeka po ceste môžu potkať rôzne situácie, pekné i nepríjemné, ťažké a niekedy aj zdanlivo neriešiteľné problémy. A jednou z najťažších úloh je prežiť všetky skúšky bez toho, aby sme stratili tých, ktorých milujeme.
Rodičia oboch najprv príliš nešťastne prijali voľbu svojich detí. Každý rodič si predsa myslí, že jeho dcére treba výnimočného muža a synovi výnimočnú ženu. Ale mladí nikoho nepočúvali – boli šťastní spolu a nikto im to už nemohol vziať.
Sobáš prebehol dokonale. Všetci boli spokojní. Nevesta zářila šťastím a ženích jej dokonale sekundoval. Začal sa ich spoločný život. Martin s Katarínou si plánovali budúcnosť, snívali o deťoch a o vlastnom veľkom dome.
“Prvé bude chlapec,” hovoril Martin s istotou. “Bude to náš dedič.”
“Martinko, ja chcem dievčatko. Budem jej kupovať krásne šatičky a obliekať ju ako bábiku,” odvetila manželka.
Ale v konečnom dôsledku sa zhodli, že nech sa im narodí kto chce, bude to ich šťastie a budú svoje dieťa milovať.
Čas plynul. Už uplynul rok ich manželstva, ale Katarína stále neotehotnela. Niečo nešlo. Obaja netrpezlivo čakali, Katarína dokonca potajme plakala, lebo sa bála, že možno nebudú mať deti.
Ale po roku a pol manželstva prišla konečne vytúžená správa.
“Martinko, budeme mať bábätko!” povedala šťastne manželka po návrate z lekárky.
Tešili sa všetci. Budúci rodičia i budúci starí rodičia. A v správny čas sa narodil synko Janko.
“Vravel som, že prvý bude chlapec,” oznámil Martin rodičom.
Z pôrodnice ich takmer celá rodina odvážala domov. Priniesli kopu darčekov, gratulovali mladým rodičom a obdivovali ich prvorodeného. Všetci boli šťastní. Mladí žili u Kataríniných rodičov, ktorí mali trojizbový byt, takže miesta bolo dosť.
Po čase si však Zuzana, Katarínina matka, začala všímať, že s jej manželom Jozefom niečo nie je v poriadku. Stále bol zachmúrený, hlavne keď sa pozrel na vnuka, pokojne spiaceho a popichujúceho. Jedného dňa však už nevydržal a povedal manželke:
“Zuzka, pozri sa na vnuka. Nepríde ti zvláštne, že svetlovlasí a svetlí rodičia majú syna s tmavými vlasmi a snědou pleťou?” Žena mávla rukou.
“Čo to hovoríš, Jožko, deti sa menia. Tmavé vlasy mu vypadnú a narastú svetlé, ako u jeho rodičov.”
Čas plynul. Janko rástol, ale tmavé vlasy a snědú pleť si ponechal. Už chodil sám a hral sa. Rodičia ho zbožňovali, rovnako ako stará mama. Ale starý otec Jozef sa nedokázal zmieriť s tým, že jeho vnuk je tmavovlasý. Príbuzní občas prišli a obdivovali krásneho chlapčeka. Žartovali bez zlého úmyslu a spomínali príbuzných s podobnou farbou vlasov.
Jedného dňa Jozef už viac nevydržal. Nedokázal dlhšie potláčať svoje podozrenia. Rozmýšľal nad tým čoraz viac a rozhodol sa prehovoriť so synom.
“Martinko, naozaj si nevšimol, že tvoj syn na vás nie je podobný? Ako môžeš byť pokojný, keď sa na neho pozeráš? Vidím, že nie je náš.”
Martin sa na otca urazil.
“Či snáď naznačuješ, že mi moja Katarína nebola verná? Čo tým chceš povedať?”
“A čo si myslíš ty, synak? Janko na nás vôbec nepodobá. V našej rodine nikdy neboli tmavovlasí ani snědí, všetci sú plaví,” nepokojil sa otec.
“Neopovažuj sa takto uvažovať o mojej žene,” prerušil ho syn. “Miluje iba mňa a tým sa rozprávanie končí.”
Jozefa synove slová rozzúrili. Stále si myslel svoje – dokáže, že vnuk nie je ich. Rozhodol sa, že to dotiahne do konca a otvorí synovi oči. Potajme, keď sa hral s vnukom, zobral mu vatovou tyčinkou slinu na test.
Po čase sa Jozef vracal domov. Martin vyšiel z obchodu a kúpil manželke tortu na oslavu výročia ich zoznámenia. Presne v ten deň sa pred rokmi stretli.
Pri dome mu zazvonil telefón – bol to otec.
“Synak, kde si? Treba sa porozprávať…”
“Som pri dome, hneď prídem.”
Keď Martin vošiel do bytu, Kataríny nebolo doma – bola s
