Jozef Horský ovdovel pred pol rokom. Prvá horúca bolesť odišla, schovala sa niekam pod srdce a uviazla tam ako ostrý ľadový kus, občas roztála v najnevhodnejšej chvíli. Keď sa ho niekto zo susedov opýtal: “No, ako sa ti žije, Horský, teraz sám?”, v očiach starého muža zažiarila bolesť.
“Slabý som sa stal, predtým to tak nebolo,” rozmýšľal Horský a hneď si v duchu odpovedal: “Ale ani také nešťastie nebolo…”
Žil na dedine od mladosti. Keď odišiel do dôchodku, myslel si, že konečne bude mať dosť voľného času. Ale po strate manželky sa čas akoby zastavil a Horský nevedel, čo s ním robiť. Nič nemalo zmysel… Snáď len modlitba v kostole.
Dcera sa vydala do mesta, vnúčkovi Miškovi už mal ísť do školy. Na začiatku leta dcéra so zaťom a vnúčkom prišli na dedinu.
“Oco, priviedli sme ti na výchovu,” začala rozhovor Zuzka, ukazujúc na vnuka. “Predtým bol dieťaťom, mama sa o neho starala, ale teraz je tvoj čas – musíš z neho vychovať chlapa.”
“A čo otec, nevychováva?” spýtal sa Horský.
“Otec vo živote držak kladivo v ruke nedržal. Ty to vieš – Fero je hudobník. Harmonika je jeho živlov. V zime dáme Miška do hudobnej školy. Možno bude mať triedu u otca,” odpovedala Zuzana. “Ale výchova má byť harmonická. Takže pomôž. Chcem, aby môj syn bol aj na teba podobný – bol takým majstrom a pracantom.”
Jozef Horský sa pousmial a pozrel na vnuka.
“Vieš čo, Zuzka. Budem ho učiť všetko, čo sám viem. Kým som živ…”
“Prestaň, oco,” prerušila ho dcéra. “Budeme žiť dlho a v pokoji. Ale s Miškovou výchovou – pomôž.”
V ten istý deň ho dedo vzal do svojej dielne. Spoločne preskúmali pracovný stôl, poličky s náradím a začali pripravovať Miškov kútik.
Špeciálne pre vnuka upravil starý písací stôl, skrátil nohy a pokryl ho plechom. Pre Miškov stôl bolo treba aj vhodné náradie – malé, práve pre detské ruky.
Keď nad stôl pridali poličku, dedo na ňu umiestnil náradie pre vnuka: kladivká, skrutkovače, malé kliešte, miniatúrnu pílku a klešte. V starých kovových krabičkách od cukríkov, ktoré zostali z dedových mladých čias, boli rozsypané hobľované klince rôznych veľkostí.
Miško bol nadšený a neodchádzal od deda, neustále sa pýtal – čo na čo slúži. Zuzka ich sotva privolala na obed, no potom sa obaja opäť vrátili k “mužskej práci”.
“Tak. Začíname,” povedal dedo večer. “Dnes skončíme. Zajtra ráno ideme na ryby. Tak si pripravíme náčinie a pôjdeme skôr spať.”
Plynuli šťastné letné dni. Zuzka s mužom si všimli, že otec ožil, vrátila sa mu pevná chôdza a žiar v očiach.
“Hm, Zuzka,” čudoval sa v duchu Ferko, “hoci učiteľka. Synovi – dobrý vzor, a otca oživila…”
“Každý potrebuje pozornosť – veľký aj malý,” ticho odpovedala Zuzka. “Nemôžeme dopustiť, aby otec upadal do skľúčenia. Teraz budeme častejšie chodiť. Vďaka Bohu, že Miško mu pomáha. Inému by stačila len flaška – jediné liečivo. Ale tu má vnuka ako jasné slnko. A to je dobre. Vždy som vedela, že môj otec je múdry človek…”
Povzdychla si a išla do záhrady, ako to robievala jej mama. Záhrada a sad musia byť upravené, ako za mamy, aby otec necítil, že všetko sa rozpadá s jej odchodom.
Čoskoro Zuzkin dovolenkový čas skončil, odišla do mesta, ale Ferko a Miško zostali u deda a pomáhali mu vo všetkom.
Prišiel však jeseň a Miško mal ísť do prvej triedy. Na túto príležitosť pozvali Jozefa Horského do mesta – odprevadiť Miška do školy. S hrdosťou viedol dedo vnuka za ruku. V obleku a s kravatou, ktoré Horský neobliekol dobrých desať rokov, stál na slávnostnom nástupe a trúchol. Zahrala hymna, dedo sa narovnal a stiskol Miškovu ruku…
V tom okamihu si Jozef Horský sľúbil, že sa nevzdá, že vloží všetky zostávajúce sily do výchovy vnuka a pomoci dcére…
Keď sa vrátil do svojho domu na dedine, večer si sadol za stôl a položil pred seba čistý papier. Ako prvák, ktorý dlho nepísal, vzal do ruky pero a začal zapisovať stĺpček plánov, ktoré splní, keď sa pripraví na budúce leto a Miškov príchod.
V zozname bolo veľa vecí: postaviť ihriská a športovú plochu, hojdačky, hrazdu, stolíky a lavičky, pieskovisko. Na veľkú topoľ pri ceste sa rozhodol zavesiť “tarzanovku”, keď spomínal na svoje detstvo… A taktiež opraviť mostík pri potoku.
Zoznam sa každý deň rozširoval, bol dlhší a zaujímavejší. Na stole sa objavil druhý papier – “účtovníctvo”. Tam staStačilo málo – láska blízkych a radosť z drobných vecí, aby sa život znova rozžaril ako jarné slnko.
