Moje milované deti… Zajtra prídete ku mne na návštevu. Mám výročie. Okrúhle číslo, údajne sviatok. Prídete – s kyticami, s tortou, s zdvorilým úsmevom. A ja vás príjmem s vráskami na tvári a trasúcou sa rukou, lebo každý rok je to pre mňa ťažšie… Uvidíte, ako starnem. A ja vás len prosím – buďte trpezliví. Skúste pochopiť, akú časť života práve prežívam.
Ak náhodou ja alebo váj otec začneme rozprávať príbeh, ktorý ste už počuli – pred rokom, pred mesiacom, alebo dokonca pred hodinou – neprerušujte nás. Neskrčte čelo a nehovorte podráždené: “Mami, to si už hovorila.” Len… počúvajte. Tak, ako som ja počúvala vás, keď ste boli malí a prosili o rovnakú rozprávku desaťkrát za sebou, kým ste s tou knihou v náručí nezaspali.
Keď poviem, že sa nechcem sprchovať – nekričte, nehanbite ma, neobviňujte. Len si spomeňte, ako som vás večer presviedčala, aby ste sa umyli po škole a po hrách, keď ste dupali nohami a fňukali, že ste unavení. Ja som sa nevztekala. Hladila som vás po chrbte, hovorila “ešte len chvíľu”, napúšťala vodu do vane a spievala vám piesne.
A ak náhle nebudem vedieť, ako zapnúť váš telefón alebo televízor – neobracajte oči v sladkých dúškach. Nevyrastla som s mobilom v ruke. Všetko som sa musela učiť od začiatku. Presne tak, ako som vás učila držať lyžicu, zapínať gombíky a viazať si šnúrky. Trpezlivo som vás viedla. Urobte teraz to isté – pre mňa. Bez podráždenia. Bez posmechu.
Časom si všimnete, že sa v rozhovoroch viac strácam, zabúdam, zamotávam. Áno, starnem. Áno, som unavená. Prosím, nepripomínajte mi to. Nehovorte: “Už si to zase zabudla?” Aj ja to viem. A bojím sa. Len mi dajte chvíľu čas, aby som si spomenula. Len zostaňte pri mne.
Nechcem byť pre vás bremenom. Chcem byť tou istou osobou, ktorá vás kedysi držala za ruku, keď ste robili prvé kroky. A teraz, keď sú moje nohy slabé, len mi podajte ruku. Ponáhľajte sa. Kráčajte so mnou. Kedysi som sa prispôsobovala ja vášmu drobnému kročku.
Nepýtam sa veľa. Nepotrebujem veľkolepé oslavy, drahé darčeky alebo dokonalé slová. Potrebujem len trochu – trochu lásky, trochu pozornosti, trochu ticha, aby sme spolu jednoducho boli. Prosím vás: nebojte sa môjho starobu. Prijmite ju. Tak, ako som ja prijímala vaše slzy, vaše obavy, vaše rozmary.
Nečakajte, kým ma stratíte, aby ste si spomenuli, aká teplá bola moja dlaň. Objímajte ma teraz. Povedzte: “Mám ťa rada” – teraz. Pokiaľ to ešte počujem. Pokiaľ to ešte cítim.
A keď zajtra prídete – nebuďte len zdvorilí. Buďte autentickí. Ja to všetko cítim. Viem, keď ste v zhone odísť. A keď mlčíte nie z lásky, ale z podráždenia. Nepotrebujem veľa – len vaše úprimné “mami”.
Končím tento list s trasúcou sa rukou a srdcom plným lásky. Len som vám chcela pripomenúť: mám vás rada. Navždy. Až do posledného dychu.
Vaša mama.
