Babka Zuzana sa ponáhľala na školský dvor — vyzdvihnúť vnučku po vyučovaní. Na tvári jej žiaril úsmev, podpätky buchali o dlažbu tak zvonko, ako kedysi v mladosti, keď srdce ešte verilo v dobré a vďačné ľudí. Nálada bola na výslní: konečne si kúpila vlastné bývanie — možno malé, no útulnú garsonku v novostavbe. Svetlá, čistá, s novou kuchynkou a výhľadom na park — taký byt bol pre Zuzanu symbolom slobody a víťazstva.
Dlho k tomu kráčala: takmer dva roky žila skromne, šetrila, predala starý dom v dedine, ktorý stavalá s manželom, — a pridala trochu pomoci od dcéry, sľúbiac, že všetko vráti. Dcéra s manželom — mladí, aj im samým sú peniaze potrebné, no Zuzane stačí aj polovica dôchodku, hlavne teraz, keď má vlastnú strechu nad hlavou.
Pri škole už čakala osemročná Terka — jej radosť, jej zmysel života. Neskoré dieťa dcéry — narodila sa skoro v štyridsiatke. Zuzana nechcela presťahovať sa do mesta, no ustúpila prosbe dcéry pomáhať s vnučkou. Popoludní chodila pre dievčatko zo školy, hrávali sa, varila, čakala, kým sa rodičia vrátia z práce — a odišla k sebe do bytu. Formálne bývanie bolo zapísané na dcéru — pre istotu, aby nepadla na trik podvodníkov, no v hĺbke duše Zuzana ho stále považovala za svoje.
Kráčali po chodníku, držiac sa za ruky, keď vnučka zrazu zastala a pozrela staručke do očí:
„Babička… mama povedala, že ťa treba dať do domova dôchodcov…“
Akoby úder. Zem sa pod ňou začala triasať. Zuzana sa dokonca zastavila.
„Čo si to povedala, Terička?“ — spýtala sa stlmeným hlasom.
„No… do takéhoho domu, kde bývajú všetky staré mamky. Mama vravela, že ti tam nebude nudno…“
Zuzana cítila, ako sa jej všetko vnútri stiahlo. Usmiala sa, ako vedela, no pery jej triasli.
„A odkiaľ to vieš?“
„Počula som, ako sa mama s otcom rozprávali v kuchyni. Mama povedala, že už sa s nejakou tetou dohodli. Lenže ťa hneď neodvedú, počkajú, kým budem staršia. Ale mame to nehovor, že som ti to povedala… prosím ťa…“
„Dobre, zlatko… nepoviem,“ — Zuzana s ťažkosťou otvorila dvere bytu. „Ale ja sa necítim dobre, pôjdem si trochu poležať… a ty sa prezlečieš, dobre?“
Terka vybehla do svojej izby, a Zuzana klesla na gauč, bez toho, aby sa prezliekla. Pred očami sa jej mihotali steny a v ušiach stále znel hlas vnučky: domov dôchodcov… ti tam nebude nudno… už sa dohodli…
Tri mesiace neskôr si zbalila veci. Bez výscen, bez výčitiek. Len raz zatvorila dvere svojho bytu — a už sa tam nevrátila.
Teraz Zuzana žije v dedine — prenajíma si malú chalupu u starej priateľky. Tam je aj vzduch iný, aj ľudia sú teplejší. Šetrí si na vlastný dom, hoci aj skromný. Priateľky a ďalekí príbuzní ju podporujú — kto slovom, kto skutkom. Aj keď nájdu sa tí, čo odsudzujú:
„A porozprávať sa s dcérou nebolo možné? Možno dieťa všetko vymyslelo?“
„Dieťa by také nevymyslelo,“ — pevne odpovedá Zuzana. „Poznám svoju dcéru. Ani hovor, ani list, ani slovo — odkedy som odišla. Takže je to pravda. A nech si uvedomí, že som všetko zistila. Nevolám jej. A nebudem. Nie som vinna.“
