Starý muž odchádzal… Stará žena to vedela, cítiła to každou častičkou svojej duše, ktorá k nemu prilnula.
Vonku bola pokojná, no vnútri sa bála, hoci vedela, že bez neho dlho nevydrží. Ako? Ako žiť bez Jožka, milého jej srdcu, blízkeho a zároveň tak vzdialeného? Chýbajú jej snehové dni, a vám? Kto povedal, že city časom chladnú? To máte v tých učeneckých knihách? Neverte, nič nechladne! Duša sa stále chveje ako vtáčik pri zvuku milovaného hlasu. Nie je to žiadna sranda – celý život spolu, šesťdesiat rokov, čo už hovoriť!
Tak splietli svoje životy, tak sa zrastli, že ani minútu jeden bez druhého nevedeli byť. Ako ho pošle sama? Ako tu zostane? A načo? Bez Jožka nie je život. Tak premýšľa stará žena, triediaca veci v truhle do troch kôp. Toto pre deti, na pamiatku. Toto pre susedov. A tá najmenšia kópka? Pre seba, kým neodíde, aby sa mohla pozrieť a spomenúť si na Jožka.
„Anička, Anička!“ počuje slabý hlas starého muža. „Anička!“
„Idem, idem, Jožko, milý,“ ponáhľa sa, upravuje si sukňu, nahliadne za záclonu. „Zobudil si sa? Chcel by si palacinky, Jožo?“
„Anička…“ volá muž, slepo hľadí na strop.
„Som tu, milý,“ berie do svojej vrásčitej ruky jeho kdysi silnú, teraz slabú dlaň. „Čo chceš, milý? Som s tebou!“
„Anička, prepáč… prepáč…“
„No čo, čo takého?“
„Nemiloval som ťa…“ šepká. „Bolo to hlúpe… keby som vedel…“
„Ale no tak, Jožo. Akože nemiloval? Miloval, svojím spôsobom. Inak by sme spolu neprežili šesťdesiat rokov, čo?“
„Anička… deti…“
„Idú, Jožo, už idú. Dala som telegram – vlastne Nina, poštárka, všetko napísala. Michal, Tomáš, Juro, Zuzka… Večer budú tu. Zaspí si ešte, a ja ti donesiem vývar…“
„Netreba…“ potiahne ju za ruku. „Posedi si so mnou. Prepáč mi, Anička.“
„Ja som sa nehnevala, Jožo. Ty mi odpusti, možno som ti do života nemala vchádzať…“
„Nie, Anička,“ potriasol hlavou. „Osud…“
Slza sa kotúlala po jeho vrásčitej tvári. Večer sa zhromaždili deti, už samé staré.
Doma bol Michal, sivý ako holub, vážny. Stará žena sa ho trochu obávala – profesor, učený človek, žije v Bratislave. „Michal, synček, už si celý sivý!“
„No mamka, roky si berú svoje. Už som starý otec, nezabudla si, že si prastará mama?“
„Ako by som zabudla!“ ukazuje na fotky za sklom. „Tvoja Jana poslala, všetko tu mám. Tam vľavo sme my, ty malý, vaši rodičia – otec a ja, strýko Juraj, brat Fero, čo sa nevrátil z frontu…“
Tomáš, stredný, už navrhoval rybačku. „Mamka, môžeme ísť?“
„Išteže!“ usmiala sa.
A tu už Juro, najmladší, ešte stále v džínsach, bez bruška, opálený. Pracuje na lodi, cestuje po svete, vždy prinesie nejaký darček. Starí ho nepoužívajú, len schovávajú. Jedine telku – japonskú, farebnú, celá dedina sa chodí pozerať filmy.
Starek sa usmial, Juro bol vždy jeho obľúbený. „Deti moje… a kde je Zuzka?“
„Som tu, oco.“ Vyjavila sa spomedzi bratov. Drobničká, vyzerala ako matka v mladosti.
„Dievča… prepáčte mi všetci…“
„Oco, čo to hovoríš?“
„Nedal som vám dosť lásky…“
„To nechaj! Vďaka vám a mame sme dobří ľudia! Poď, oco, vstaň! Tomáš hovorí, že treba opraviť strechu na kúpeľni, Zuzka s mamou nám uvaria halušky, a potom si dáme po poháre…“
Starek sa teplo usmial. Dlhý život prežil. Celý život sa mučil, že žil s ženou, ktorú nemiloval. Že sa neodvážil priblížiť k tej jedinej, po ktorej túžil. Stál pod lipou, sledoval jej okná, fajčil. Čo čakal? Možno, že vyjde, vezme ho za ruku.
Vždy sa na nej pozeral, pri tancoch sedával vedľa nej, srdce mu bijako jako zvon. Prečo sa neodhodlal? Prečo ju nesprevádzal domov? Namiesto toho sa opil, pobil sa s kamarátom Viliamom.
Potom sa s Viliamom zmieril, ale lásku stratil. Oženil sa s Aničkou, lebo naňho hľadela ako na zázrak. Vedela, že ju nemiluje. Celý život s ľadovou dušou, až keď deti odišli, pochopil, že bez nej nemôže žiť.
Hneval sa sám na seba, že jej zničil mladosť. Na filmy či zhromaždenia chodieval sám, ona kráčala vzadu. Chcela ísť s ním za ruku. Nikdy to neurobil. Nikdy nevedeli, že ju vlastne miluje.
„Anička…“
„Som tu, milý. Chceš vývar?“
„Nie… už odchádzam.“
„Čo to hovoríš? Deti sú vonku, Juro s Tomášom skoro opravili strechu, Zuzka varí…“
„Je čas… prepáč, milovaná. Mil… milujem ťa, Anička.“ Vypustil to so sladkým úľavom. Hlas mal jasný, mladý. „Celý život som ťa miloval. Prepáč mi, že som to nedával najavo…“
„JOŽOOOO!“ Jej krik prepadol dvorom, dolinou, doniesol sa k rieke. „Nechodž! Milý, ako to?! JOŽO!“
„Mamka, mamka! Pokoj! Zavolajte lekára!“
Starenka všetko prežila ako v snahe: rozlúčku, pohreb. A potom uľahla.
„Deti… počkajte, neodchádzajte ešte. Nezdržím vás dlho. Prepáčte nám s ocom…“
„Mamka,“ plače Zuzka. „Poď ku mne.“
„Nie, dcérka. Oco je tam sám… pôjdem za ním…“
Na deviaty deň stará žena zomrela.
