Janko Bielik bol starý starý mládenec. Žil si svoj život, samota mu nevadila. Makal ako kôň. Svoju prácu miloval. Všetko robil dokonale, aby bol všade poriadok. A napriek tomu, koľko žien stretol, tú pravú nikdy nenašiel. Koncom júla toho roku sa Janko rozhodol ísť na dovolenku, na juh. Bol unavený a chcel na chvíľu utiecť od civilizácie. Zalogl si do internetu a zverejnil inzerát.
Ozvala sa mu žena s dvomi deťmi z južnej dediny. K moru to bolo asi 20 minút pešo, ale miesto bolo pokojné, ďaleko od letovísk a čo je hlavné – mala voľnú izbu. Za to, že prinesie potraviny, mu varila domáce jedlo. Nuž, dal sa zlakať. Cesta prebehla bez problémov, navigácia ho doviezla presne. Dom bol starý, no čistý, izba útulná a gazdiná príjemná. Po dvore behala malá psíčka, jorkšír. V záhrade dozrávalo ovocie a dve deti, chlapec a dievča, asi 9-10 rokov, pomáhalo pri domácich prácach.
Gazdiná mu neotravovala, len sa pýtala, čo má uvariť, ponúkala mu jahody a priateľsky sa usmievala. Janko trávil dni na mori – plával, liezol po skalách, fotil a písal starému kamarátovi na Facebook. Občas sa zamyslel, prečo má 50-ročná žena také malé deti. Zamyslel sa, zamyslel… a spýtal sa.
„Zuzana, to sú Vaše vnúčatá?“
„Nie,“ odpovedala Zuzana, „to sú moje deti, len neskoré. Manželstvo mi nevyšlo, a tak som sa rozhodla mať aspoň deti. A nie som až taká stará, mám len 48.“
Počas rozhovoru si Janko všimol, aká je milá, jemná a usmievavá. A to meno sa mu páčilo. Zuzana, Zuzka. Tak volávali jeho mamu. A Zuzka vonjala po jahodách a masle. Mladé vínko bolo výborné, večery príjemne chladné a obloha plná hviezd. Obevaja sa nehráli na nič, boli dospelí. V noci sa Janko potichu prekradol do Zuzkinej izby a potom späť do svojej. Deti sa nesmeli zobudiť.
Malý pesič ani neštekol, len na neho pozeral šibalsky, akoby rozumel. Dobrý psík, úsporný. Zjedol len pár lyžíc, ale dvor strážil poctivo. Volala sa Mimi. A začala chodiť s Jankom na more, dokonca plávala. Potom vyliezla, otriasla sa, vysušila na slnku a bežala domov skôr ako on. A on za ňou.
Ale raz Mimi neprišla. Janko ju hľadal, volal, rozveselil desať plagátov. Kam sa ten pes zatúlal? Nevedel. Staršia suseda mu povedala, že možno ju ukradli ľudia z druhého konca dediny. Janko tam išiel. Keď prišiel, povedali mu, že odišli pred hodinou… s malým psíkom… smerom na cestu.
Janko sadol do auta a rozbehol sa. Dostihol ich po 80 kilometroch a zablokoval cestu. Z džípu vystúpili dve mladé, drzé ženy.
„Hej, odstav to auto! Však nevieš jazdiť! Zavoláme políciu!“
„Zavolajte,“ odvetil Janko, „ale najprv vráťte toho psa.“
„To sa ti len zdá!“ zasmiala sa tá vyššia. „Je to toulavý pes, my ho zachraňujeme.“
„Nie je toulavý,“ odvetil Janko, „má rodinu. Nie je váš.“
„Choď do…,“ zapišťala druhá. „Ak neodstúpiš, rozbijeme ti sklo.“
Janko obišiel auto a zavolal: „Mimi! Mimi!“ Psík začal štekať a behať po sedadlách, snažil sa preliať cez pootvorené okno. Ženy ho chytali za ruky, nadávali a snažili sa ho biť. Janko nevedel, čo robiť… biť ženy nechcel.
Vtom prišiel policajt, tlstý, zapotený, funejúci. Uši si zapchával pred výkrikmi, ale nakoniec zobral Mimi do náručia.
„Ticho! Ku komu psík pôjde, ten si ho nechá. Doklady na neho nikto nemá.“
„Lienka, Pušinko,“ začali ženy chystať salámu, „poď k nám, do autička!“
„Poď, Mimi, ideme domov,“ povedal Janko.
Policajt postavil psa na zem. Mimi vybehla k Jankovi, vrtela chvostom a radostne štekala.
„No tak, zdá sa, že je to vybavené,“ odfrkol policajt.
„NIE!“ zakričali ženy. „Nemáte právo nám ho brať! Sťažujeme sa vášmu nadriadenému! Zachránili sme ho pred túlaním!“
Policajt zčervenal.
„Tak počúvajte, záchrankyne. Buď odídete po dobr„… alebo začnem kontrolovať váš auto do posledného bodu – poistku, hasiaci prístroj, výstražný trojuholník, lékárničku a každú tabletku v nej, a navyše preverím, či nie je kradnuté.“
