Staré zrkadlo, alebo ako sa zmierili zať s tešou
Zuzana sa vrátila domov neskoro. V byte bolo podozrivo ticho. Ani hlas manžela, ani obvyklé mrmlanie matky.
— Mama? Miško? — zavolala, nahliadajúc do izieb. Prázdno.
„Manžel asi v dielni v garáži,“ pomyslela si. „A mama… Čo ak sa urazila a odišla?“
Hodila si na seba bundu a vyšla na dvorek. Z pootvorených garážových dverí lialo žlté svetlo a doliehali hlasy. Keď vošla dnu, zmenila sa v sochu.
Miško a jej mama, Alžbeta Jozefovna, sa zanietene venovali starému zrkadlu. Muž natieral rám, teša so zviazaným šatkom a starou zásterou niečo nadšene vysvetľovala.
— Len sa pozri, ako zazárilo drevo! — obdivovala Alžbeta Jozefovna. — Tvoja práca je skutočné umenie, Miško!
— No nepreháňajte, Alžbeta Jozefovna… Ja len tak skúšam.
— „Skúša“! — odfrkla si teša. — To je majstrovské dielo!
Zuzana len zosadla na stoličku, neveriac vlastným očiam. Ráno boli na seba takmer nahnevaní…
Všetko začalo tým, že Alžbeta Jozefovna sa k nim „dočasne“ prisťahovala po uzavretí liečebne, kde žila posledné dva roky.
— Mama, bude to len na pár týždňov — uisťovala Zuzana manžela. — Kým im neotvoria lôžka.
— Pár týždňov — pochmúrne odpovedal Miško. — A ja s ňou mám žiť.
Prechádzal sa po kuchyni so zatatými päsťami, potom zrazu vydýchol:
— Možno jej zaplatíme hotel? Mám práve dostať prémie…
— Si sa zbláznil? — nahnevala sa Zuzana. — Aby som potom celý život počúvala, ako vlastná dcéra vyhodila matku?
Zvonok prebodol ticho. Alžbeta Jozefovna, ako vždy, prišla o hodinu skôr, „aby skontrolovala situáciu“.
Hneď od prahu začala prehliadku:
— Zuzanka, drahá, vaše tapety úplno vybledli… A vešiak? Miško, aspoň skrutky by si dotiahol!
Miško odišiel do kúpeľne bez slova.
Za prvý týždeň teša prestavila nábytok, dočista umyla kuchyňu, prehrabala riad a… dostala sa k Miškovým dokumentom.
— Alžbeta Jozefovna! — zdvihol hlas Miško, keď nenašiel dôležitú zložku. — Kde sú moje papiere?
— Vyhodila som — pokrčila plecami teša. — Boli pokrčené. Všetko som dala do nových obalov. A podľa abecedy!
Miško mlčal a zabuchol dverami.
Zuzana sa snažila sústrediť na prácu, ale myšlienky jej stále utekali domov. Máma tvrdohlavá, manžel nepružný… A medzi nimi ona.
Po práci ihneď vyrazila domov. Byt bol prázdny. Najprv sa vydesila. Potom počula hlasy v garáži.
A teraz sedela, neveriac vlastným očiam: tí dvaja, ktorých ráno rozdeľovala, teraz diskutovali o lakoch a impregnáciách, smiali sa ako starí priatelia.
— Mama? — zavolala neisto.
— Och, prišla! — Alžbeta Jozefovna žiarila. — Pozri, aké zlaté ruky má Miško! A ja som furt mrmlala, stará hlupáčka…
Zdvihla z pracovného stola tanier s palacinkami:
— Tu, napekla som. Šla som sa mieriť, a tu… objavenie!
— Netušíš! — vyskočil Miško. — Tvoja mama vie všetko o starom nábytku! A ja som si lámal hlavu, čím ošetriť rám, a ona — „pridaj ľanový olej“, a všetko ožilo!
— Mama? — Zuzana hľadela s úžasom. — Ty si predsa celý život pracovala v nábytkárstve…
— Tak, koníček — mávla rukou Alžbeta Jozefovna.
— Ale no tak! — Miško schmatol maľovanú škatuľku. — Len sa pozri, ako vynikli farby! Za týždeň by som na to neprišiel.
— Vy tam v dedine máte takých vecí veľa? — zrazu oživel.
— Celá kôlňa je plná! Komody, toaletky, poličky… Príď — uvidíš!
— Tak prídeme! — obrátil sa k manželke. — Zuzana, poďme v lete k tvojej mame! Vieš si predstaviť, čo všetko sa dá urobiť!
Alžbeta Jozefovna tlieskla:
— Naozaj? Prídete?
— Určite!
Sadli si k provizórne prestretému stolu. Na ňom stáli palacinky, čajník a pohár džemu.
— Najeme sa a ukážem vám ešte jeden trik — žmurkolA keď sa pozerala na nich, takých rozdielnych, ale takých blízkych, uvedomila si, že niekedy stačí len nájsť spoločnú reč, aby sa rodinné napätie zmenilo na porozumenie.
