Staré zrkadlo, alebo ako sa zmierili zať s tesťou
Zuzana prišla domov neskoro. V byte bolo podozrivo ticho. Ani hlas manžela, ani obvyklé mumlanie matky.
– Mami? Jožo? – zavolala, nahladzujúc do izieb. Prázdno.
„Manžel je asi v dielni v garáži,“ pomyslela si. „A mama? Či sa naozaj nahnevala a odišla?“
Hodila si na seba bundu a vyšla na dvorek. Z pootvorených dverí garáže prúdilo žlté svetlo a doliehali hlasy. Keď vošla dnu, strnula.
Jožo a jej mama, Alžbeta Jozefovna, boli pohĺbení do práce nad starožitným zrkadlom. Muž natieral rám, a tesťová, so zviazaným šatkom a v starom zástere, niečo živorivo vysvetľovala.
– Len sa pozri, ako zahralo drevo! – žasla Alžbeta Jozefovna. – Tvoja práca je umenie, Jožo!
– No nepřeháňajte, Alžbeta Jozefovna… Ja len tak šibujem.
– Šibuje! – odfrkla si tesťová. – To je majstrovské dielo!
Zuzana len zosadla na stoličku, neveriaca vlastným očiam. Ránom sa málem pohádali…
Všetko začalo tým, že Alžbeta Jozefovna sa k nim nastahovala „dočasne“ po zavretí liečebne, kde žila posledné dva roky.
– Mami, je to len na pár týždňov, – uisťovala Zuzana manžela. – Kým im neznovu otvoria miesta.
– Pár týždňov, – zamrmlal Jožo. – A žiť s ňou mám ja.
Krúžil po kuchyni, zovretými päsťami, až nakoniec vydýchol:
– Možno jej zaplatíme hotel? Mám práve dostať prémie…
– Šíliš? – zhrozila sa Zuzana. – Aby ma potom mama do konca života osočovala, že vlastná dcéra ju vyhodila?
Zvonenie v dverách prerušilo ticho. Alžbeta Jozefovna, ako vždy, prišla o hodinu skôr, „aby skontrolovala situáciu“.
Hneď od prahu začala inspekciu:
– Zuzka, drahá, vám už tapety úplno vybledli… A tu vešiak? Jožo, aspoň skrutky by si dotiahol!
Jožo bez slova odišiel do kúpeľne.
Za prvý týždeň tesťová prestavala nábytok, vydrhla kuchyňu do lesku, prehrabala celé hrnčové vrecko a… dostala sa k Jožovým dokumentom.
– Alžbeta Jozefovna! – zdvihol hlas Jožo, keď nenašiel dôležitú zložku. – Kde sú moje papiere?
– Vyhodila som ich, – pokrčila plecami tesťová. – Boli pokrčené. Všetko som dala do nových obalov. A podľa abecedy!
Jožo mlčanlivo odišiel, prásknuc dverami.
Zuzana sa snažila sústrediť na prácu, ale myšlienky sa jej stále vracali domov. Mama – tvrdohlavá, manžel – paličatý… A medzi nimi – ona.
Po práci rýchlo zamierila domov. Byt bol prázdny. Najprv sa vystrašila. A potom počula hlasy v garáži.
A teraz sedela, neveriaca vlastným očiam: tí dvaja, ktorých ráno rozdeľovala, teraz diskutovali o lakovacích hmotách a impregnáciách, smiali sa ako starí kamaráti.
– Mami? – zaváhala.
– Aha, prišla! – Alžbeta Jozefovna žiarila. – Pozri sa, aké zlaté ruky má Jožo! A ja som furt brblala, stará hlupáčka…
Zdvihla z pracovného stola tanier s palačinkami:
– Tu som nám nasmažila. Šla som sa mieriť, ale potom… objav!
– Ty nevieš! – vykríkol Jožo. – Tvoja mama vie všetko o starom nábytku! Ja som si lámal hlavu, čím upraviť rám, a ona – „přidej ľanový olej“ – a všetko ožilo!
– Mami? – Zuzana sa dívala s údivom. – Veď ty si celý život pracovala v nábytkárstve…
– No, hobby, – mávla rukou Alžbeta Jozefovna.
– Ale no tak! – Jožo schmatol drevorezanú škatuľku. – Pozri sa, ako vykreslila farby! Ja by som na to týždeň neprišiel.
– Vy tam na dedine máte toho ešte veľa? – zrazu ožil.
– Celá kôlňa je plná! Komody, toalietky, poličky… Príďte – uvidíte sami!
– Tak prídeme! – otočil sa k žene. – Zuzka, poďme k mami v lete! Predstav si, čo všetko sa dá spraviť!
Alžbeta Jozefovna tlieskla:
– Naozaj? Prídete?
– Určite!
Sadli si k improvizovanému stolíku prekrytému igelitom. Na ňom stáli palačinky, čajník a pohárik domáceho džemu.
– Dáme si – a ukážem vám ešte jeden trik, – žmurknula tesťová. – Mám nápad, ako vyzdobiť tento rám.
Zuzana sa na nich dívala, takých rozdielnych, a predsa takých blízkych. A v hrudi ju svíralo: no áno, stáva sa… Niekedy sa šťastie skrýva na tých najneočakávanejších miestach – napríklad v starej garáži, vo vône farby a hoblin, kde tesťová a zať našli spoločnú reč.
