Ó, vnúčatá moje, počúvajte starú… Hoci sa hovorí, že v domove dôchodcov je ticho, mne len pripomína hukot života, ktorý kedysi bol všade okolo. A viete, čo si najlepšie pamätám? Nie sviatky, nie darčeky, ale tie hlúpe ľudské veci, kvôli ktorým sa rodiny rozpadajú.
Mala som kedysi známych manželov – Antonínu Vargovú a jej synka Viktora. Žili si pokojne, kým neprivil domov jednu mladú ženu. Volala sa Mária. Pekná, nalíčená, nechty ako dýky, ale problém bol, že k práci či k domácim prácam jej ruky nerástli.
Antonína Vargová už pri prvom stretnutí stiahla pery – povedala mi:
„Niečo mi táto fiflena nesedí.“
A nebola mýlka. Keď Mária prvýkrát umývala riad, skôr rozotrela tuk po tanieroch. A ešte sa smelo ohradila:
„Ja nebudem špiniť ruky, to nie je pre mňa.“
A svokra jej:
„Ani ja za tebou upratovať nebudem. Umy, toto nie je hotel!“
A ona len pokrčila plecami. Nuž, pomyslela som si, dlho to nevydrží. Ale Viktor sa zaprisahal:
„Milujem ju! Vezmem si ju!“
Antonína ho presviedčala všelijako, no márne. Za dva mesiace svadbu usporiadali, o týždeň neskôr im odovzdala kľúče od bytu.
Ale radosť netrvala dlho – raz prišla na návštevu a tam… Bože, vnúčatá, taký neporiadok, že človek by najradšej dom podpálil a postavil znova! Prach, špinavý riad v drezе, veci rozhádzané. A Mária, namiesto aby namočila handru do vedra, sedí, krúti si necht a hlási:
„Hľadám seba. Práca ma nájde, keď bude treba.“
A svokra jej:
„Nie prába ťa nájde, ale banka, keď tvojho muža stiahnu pre dlhy!“
Lebo Viktor už mal dve pôžičky a tretiu si vzal – na jej rozmar. A Mária, verte nie neverte, chcela ešte auto.
„Načo?“ spýtala sa svokra.
„Aby som chodila na pohovory, s autom ťa berú inak!“ povedala hrdo.
A tak sa tam dohadovali, až kým Antonína, otierajúc prach z chladničky, neprehovorila:
„Svojho syna poznám. Dlho tu nevydržíš.“
A ona jej do chrbta:
„On ma miluje!“
Ale svokra sa už rozhodla – ani cent im viac na dlhy nedá. A nemýlila sa: o mesiac Viktor prišiel – nie pre auto, ale žiadal ju, aby si zobrala pôžičku na seba.
„Pre nás, mami! Ja to splatím!“ prosil.
A ona mu:
„Viem, komu si to auto sľúbil. Ale na moje konto – nikdy.“
Odšiel zachmurený, povedal Márii, že auto nebude. A ona – ako vykrikla! Spôsobila škandál, akoby sa svet zrútil.
Vtedy to Viktor už nezvladol. Zhromaždil jej veci a vyhodil ju za dvere. A podal na rozvod.
Takto, deti, to chodí: myslíte si, že láska je navždy, ale ona – ako pena vetrom. Lebo láska nie je manikúra, bez práce a úcty rýchlo praskne.
Chcete, poviem vám, ako sa im potom žilo? Lebo aj to je poučný príbeh…
