Dnes som si opäť zapisoval do denníka, lebo inak by som sa asi zbláznil. Ráno ma zo spálne vyrušila stará známa hádka: Daj mi vode, v hrdle mám sucho! Volám na teba už hodinu, a ty len trieskaš hrncami, akoby naschvál, aby si ma nepočul! Hlas mojej svokry, Oľgy Hruškové, bol ako hrdzavý zvon, úplne ma vytrhol z myšlienok. Odolal som nutkaniu prísť o nervy, radšej som si v duchu odrátal desať. V byte smrdela varená kuracina a lieky; ten zápach je už všade, aj v sedačke.
Vybral som sa za ňou so skleným pohárom vlažnej vody studenú nesmie, horúcu tiež nie. Ležala na obrovských vankúšoch, sledovala ma očami, ktorých už mnoho videlo. Na stolíku bol nový obál s pečiatkou ten tam ešte včera nebol.
Tu máte vodu, pani Hrušková, povedal som pokojne. Spal som, nepočul som vás, na kuchyni som mal zapnutý digestor. Kurací vývar je už hotový, idem vám ešte podusiť zeleninu, ako lekár povedal.
Svokra urobila pár malých glgov a tvárila sa, že som jej dal ocot. Pohár odsunula.
Stále sa vyhováraš, zamrmlala do plachty. Raz je to digestor, raz vysávač, potom telefonát. A mužova mama tu umiera od smädu.
Som stále tu, robím, čo treba, už ani nevnímam jej výčitky, automaticky pritiahol prikrývku a znovu som sa pozrel na ten obál. Na ňom bola pečať, z obálku vykúkal dokument.
Čo máte nové, pani Hrušková? Nové lekárske správy? spýtal som sa, kývnutím na obál. Mám skočiť do lekárne?
Oľga rýchlo prikryla obál rukami. Takú rýchlosť som u nej nevidel už dávno.
Nechaj! Ty do toho nič! To sú moje veci, vyšteklala.
Prekvapilo ma to, ona vždy chcela, aby som riešil jej správy, účty za elektrinu aj papiere z dôchodkového. Takáto tajnosť bola nová.
No v tom sa otvorili dvere. Martin prišiel! Svokra zmenila výraz, sladučký úsmev na tvári. Synček, poď ku mame, zachráň ma pred tým dozorcom!
Prišiel Martin, môj muž. Unavený, s opuchnutými očami a pomačkaným oblekom. V posledných mesiacoch pracuje ako vedúci predaja v jednej žilinskej firme, domu sa vracia neskoro, radšej je v práci ako v byte plnom starosti a choroby.
Dobrý, mama, dobrý Lenka, zamrmlal, pobozkal mamu, ani sa na mňa nepozrel. Čo je teraz, zase dozorca? Lenka sa o teba stará ako o dieťa.
Stará sa… Ale len čaká, kedy sa uvoľní miesto. Myslí si, že nevidím? Má chladné, prázdne oči! Žiadna láska, iba povinnosť.
Začal vo mne vrieť smútok. Pred tromi rokmi, keď svokru postihla mŕtvica, riešili sme: opatrovateľka alebo domov dôchodcov? Peniaze na kvalitnú opatrovateľku sme nemali, domov Martin odmietol rovno čo si ľudia pomyslia, naša mama v ústave! Tak som sa vzdal práce v mestskej knižnici a svokru sme presťahovali do nášho bytu. Jej byt sme prenajali, peniaze na lieky a rehabilitáciu, a žili sme zo dňa na deň.
Idem prestrieť stôl, povedal som potichu a odišiel.
Na večeru Martin len brnkal vidličkou do fašírok.
Chutí ti? spýtal som sa, hľadal som aspoň kúsok pochopenia.
No, OK, ani neodtrhol oči od mobilu. Lenka, mama chce, aby prišla Emília. Vraj sa jej cnie.
Emília bola neter svokry, dcéra jej zosnulej sestry. Žena tak okolo štyridsiatky, hlučná, s výrazným rúžom, domáce práce jej nič nehovoria. Zjaví sa raz za pol roka, prinesie lacný dezert z obchodu, posedí u tety hodinu pri posteli, vyklebetí svoje nešťastné romániky a zmizne, ostane po nej len vôňa parfému a špinavý riad.
Prečo? neveril som. Oľga má kolísavý tlak, potrebuje pokoj. Emília je ako búrka, len rozvíri nálady.
Ale mama chce. Vraj má niečo vybaviť. Nech príde zajtra, vydržíš hodinu.
Na druhý deň Emília vhupla o dvanástej, ani nezložila topánky, prešla cez vyčistený koberec: Lenka, ahoj! Pribrala si, či ten župan ťa robí objemnou? Kde je teta Oľga? Mám darčeky!
V ruke mala balík cukríkov, čo svokra nemá vôbec jesť kvôli cukrovke.
Ukázal som ticho na dvere do spálne. Emília vošla a začalo šepkanie, kvílivé vzdychy, vyšlo odtiaľ, že som šiel na kuchyňu, nech to nepočujem. Triedil som pohánku a premýšľal, čo je v tom obálku.
Po hodine vyšla Emília z izby s obálom vo svojej veľkej kabelke, usmievala sa.
No, idem, Lenka, mám veľa práce, teta Oľga spí, nech ju nebudíš. Opatruješ super, je tu čisto, ale záclony by trebalo vymeniť, sú už out.
Zmizla ako vánok.
Večer, keď som menil svokre posteľ tá procedúra je fyzicky náročná, veď pani Oľga nie je najľahšia a sama nepomôže spýtal som sa:
Pani Hrušková, aké papiere ste Emílii dali? Netreba ich okopírovať, alebo odovzdať na sociálku?
Svokra sa škodoradostne usmiala, v očiach zvláštna iskra.
To, Lenka, je moja vďačnosť. Emílička je jediné stvorenie, ktoré ma miluje bez vypočítavosti. Nie kvôli bytu, nie kvôli dedičstvu, len tak. Krv nie je voda.
Vo mne sa ochladilo.
Aký byt myslíte? Ten váš prenajatý byt predsa slúži na lieky, dohodli sme sa predsa, že keď… neskôr… zdedí ho vnúča, naše deti s Martinom.
Oľga sa zasmiala sucho.
Dohodli ste sa, haha! Ale ja som sa rozhodla: dnes bol notár, keď si bol v obchode. Spísala som darovaciu zmluvu. Na Emíliu.
Ostala som ako paralyzovaná s plachtou v ruke.
Ako… darovaciu? Na Emíliu? Na tú Emíliu, čo vám nepodala pohár vody, nevie ani aké lieky beriete?
Ale ona ma nevyčíta! Ty sa mračíš každý deň, akoby si mi robil láskavosť! Myslíš, že necítim? Čakáš, kým zomriem, aby byt pripadol tebe! No, na, tu máš! Emília je majiteľka. Oficiálne. Paragraf 628 Občiansky zákonník, darovanie. Späť to nejde.
Posadil som sa na kraj stola. Tri roky tri roky vygumovaného života. Injekcie, plienky, urážky, noci bez spánku, preč z kariéry. A za čo? Aby som bol povinnosť bez lásky?
A čo Martin? ledva som sa opýtal.
Dozvie sa, keď bude čas. Môj majetok, komu chcem, tomu dám. A teraz si choď, rozohrej polievku, som hladná. Plienka ma tlačí.
Vstal som, v ušiach mi zvonilo. Zobral som kabát, tašku a vyšiel z bytu. Potreboval som dýchať.
Brázdil som Žilinu dve hodiny, kým ma-nepremrzlo. V hlave sa mi točilo stále jedno slovo: zrada. Ani nie tak svokry lásku som od nej nikdy nečakal ale Martin. Notár neprišiel sám, dvere niekto musel otvoriť, papiere pripraviť.
Keď som prišiel domov, Martin už bol doma, jedol polievku priamo z hrnca.
Kde si bol? Mama kričí, plienka je mokrá, teba niet. Ja mám jej zadok umývať? Som chlap, mi je z toho zle!
Pozrela som na muža, po dvadsiatich rokoch prvý raz naozaj. Predo mnou sedel nie opora, ale rozmaznaný, egoistický chlap, čo si to uľahčuje.
Martin, povedal som ticho, tvoja mama darovala byt Emílii. Vedel si o tom?
Martin sa zadrhol polievkou, začal sa dusiť.
Akú darovaciu? Ty si vymýšľaš!
Nevymýšľam, sama povedala. Emília dnes odviezla dokumenty. Notár bol, keď som nebola doma. Kto mu otvoril? Ty máš duplikát kľúčov, mohol si prísť na obed?
Martin odvrátil zrak, mrví chlieb na stole, nervózne dvíha plece.
No… bol som. Mama chcel niečo ohľadom dôchodku, spísal som notára, bol to právnik. Nevnikal som, Lenka! Mal som robotu!
Nevnikal si? Tvoja mama odobrala našim deťom dedičstvo, darovala byt cudzej osobe, a ty nevnikal? Kto zaplatí lieky? Prenájom skončí, Emília si byt vezme, možno predá. Z čoho, Martin? Z tvojej výplaty? Alebo mám zase ísť pracovať, aby som živil ženu, čo mi plivla do tváre?
Prestaň hysterčiť! Martin udrel do stola. Mama je chorá, má v hlave zmätenosť! Vybojujeme všetko, dokážeme jej nesvojprávnosť!
Nesvojprávnosť? Sám si tvrdil, že má jasnú hlavu, keď ťa chválila. Notár určite žiadal potvrdenie. Emília to všetko promyslela.
Zo spálne zaznel krik: Je tu niekto živý? Som mokrá! Lenka! Poď ma umývať!
Martin sa zamračil.
Lenka, poď. Potom to vyriešime. Nemôže človek takto ležať.
V tej chvíli sa vo mne niečo pretrhlo. Tátenká niť zodpovednosti, sebaobetovania pretrhla sa. Pozrela som sa na svoje ruky červené, zodraté od prania, upratovania. Kedy som bol naposledy u kaderníka? O mori som len sníval ale kam s mamou…
Nie, povedal som.
Čo nie? nechápal Martin.
Nepôjdem. Už ju nebudem umývať, robiť kašičky, počúvať urážky. Byt je Emíliin, ako píše zákon: darovaná vec, bezodplatná transakcia, ale keď už aktívnosti, nech má aj pasívnosti. Zavolaj Emíliu. Môže sa starať.
Si sa zbláznila? Emília telefón nezdvihne! A ani nevie! Lenka, je to moja mama!
Presne. Tvoja mama. Nie moja. Byt darovala neteri. Ja som cudzia. Dozorca, ako povedala.
Rozobrala som to v duši, šla do našej spálne, vytiahla kufor.
Čo robíš? Martin zhrdzavelý v dverách.
Odchádzam. Idem k mame. Je tam málo miesta, v dvojizbáku, ale vzduch tam vonia.
Lenka, prosím, veď stará iba zblbla! Vyriešime to! Nebuď bezcitná! Ako sám budem zvládať? Pracujem!
Nájdi si opatrovateľku. Ale peniaze nemáme byt je fuc. Tak sám. Po robote. V noci. Cez víkend. Vitaj v mojom svete.
Hádzala som veci do kufra: svetre, spodky, knihy. Slzy mi tiekli po tvári, ale bolo mi jedno. Hlavné preč.
Lenka, nedovolím ti to! Ty si žena! Musíš byť v šťastí i nešťastí!
V nešťastí som bola, Martin. Tri roky som bola. Radosti nikde. A áno podávam žiadosť o rozvod.
Kvôli bytu?! Si taká chamtivá?!
Nie kvôli bytu, blázon! Kvôli tomu, že si zo mňa spravil otroka! Kvôli tomu, že si otvoril dvere notárovi a zradil ma! Kvôli tomu, že teraz nemyslíš na pokánie, ale kto bude meniť plienky!
Vytiahla som kufor do chodby. Zo svokrinej izby zoškodu vychádzal krik: Martin! Ona ma nechala! Chce ma zabiť! Daj mi piť!
Martin bol zmätený medzi mnou a dverami k svokre.
Lenka, aspoň jednu noc…
Kľúče nechám na stolíku, povedala som chladne. Zbohom.
Vyšla som na chodbu, zavolala výťah. Keď sa výťah zavrel, oprela som sa o studené zrkadlo a plakala. Ale boli to slzy úľavy.
Prvý týždeň u mamy som spal dvanásť hodín, jedol, prechádzal sa parkom. Mobil som vypla, kúpila novú SIMku len pre najbližších. No správy našli cestu.
Od známej som sa dozvedela, že Martin volal Emílii. Tá najprv nebrala, potom povedala: Dar je dar, v zmluve starostlivosť nie je. Chce byt predať, potrebuje peniaze na podnikanie, dala termín dva mesiace na vysťahovanie nájomníkov. Oľgu navrhla do domova dôchodcov.
Martin si vzal neplatené voľno, potom PN, zúfalo volal synovi Dominikovi a dcére Hane, ktorí študovali v Bratislave a Košiciach: Mama je zradkyňa, príďte sa starať o babku! Deti volali mne.
Mami, otec hovorí, že si zradkyňa, povedal Dominik. My vieme, ako si makala. Neprídeme. Máme skúšky. Babka si vybrala Emíliu.
Boli sebavedomí.
Po mesiaci som sa zamestnal v knižnici späť. Plat žiadny zázrak, ale pokoj a vôňa kníh liečili dušu. Podala som rozvod, Martin na pojednávania nechodil.
Raz večer, keď som šiel domov, čakal ma Martin pri dome. Vyzeral o desať rokov starší, zarastený, v špinavej košeli, z neho bolo cítiť alkohol a starobu.
Lenka… Prídi pomôcť. Nevládzem. Ona v kuse kričí. Emília už byt predala rýchlo, lacno, cez podvodníkov. Peniaze, čo sme mali, skončili. S opatrovateľkou niet na koho. V práci ma vyhodili…
Pozrela som sa naňho a cítila len ľútosť.
A čo ja s tým, Martin?
Ty vieš ako… Ty máš trpezlivosť. Vráť sa, odpustím ti všetko. Byt našej mamy predáme, kúpime menší, zaplatíme niekoho.
Ty odpustíš? Ty si nič nepomýlil? Ja mám odpúšťať. Ale nechcem.
Lenka, ona ťa spomína, plače. Hovorí, že tvoja kaša bola najlepšia.
Dávno mala spomínať. Keď volala notára.
Ale Emília nás oklamala! Je podvodníčka!
Emília urobila, čo sa jej dovolilo. Oľga skúšala kúpiť si lásku za byt. Zmluva sa uzavrela. Tovar predaný. Vytriedená spravodlivosť.
Stala si sa tvrdou, zašeptal Martin.
Stala som sa slobodnou, opravila som ho. Choď, Martin. Nechodíš už viac. Máme súd o týždeň. Verím, že nás rýchlo rozvedú.
Obišla som ho a vošla do domu.
Lenka! kričal za mnou. A keď dám mamu do dôchodcovského? Tam je poradie, papiere, neviem to vybaviť! Pomôž mi ešte s papiermi!
Zastavila som sa, otočila.
Na internete je návod, Martin. Ty si bol vedúci. Rozumieš tomu. Ja som si svoju službu odpracovala.
Zavrela som dvere.
Vyšla som hore, pozrela sa z okna. Martin stál vonku, malý, úbohý človek, rozdrvený bremenom, ktoré dlho presúval na cudzie plecia. Zatiahol som záclony.
V kuchyni pískal čajník. Mama piekla kapustové pirohy.
Kto to bol, Lenka? spýtala sa mama.
Pomýlili adresu, mama. Pomýlili adresu.
Sadol som si, vzal horúci piroh a zahryzol. Bol chutný. Prvýkrát po troch rokoch vnímal jedlo chuť. Život išiel ďalej a konečne bol môj. Oľga mala, čo si zvolila svoju Emíliu s peniazmi a syna, ktorý do dospelosti dorástol až v päťdesiatich. Spravodlivosť sa síce podáva studená, ale je výživná.
A poučenie? Nikto nemôže požadovať lásku a oddanosť bez vlastnej úcty a spravodlivosti. Rodina nie je len o krvi je aj o úprimnosti, rozhodnosti a schopnosti zastať sa seba. Odkedy som sa oslobodil, konečne žijem pre seba a nie pre cudzie dedičstvo.
