Vedeli ste, deti, že už dlho bývam v tomto domove dôchodcov a občas si spomínam na staré časy. V našej bytovke bývala jedna stará pani… z bytu číslo dvadsaťtri. Ó, nikto ju tam nemal rád. A jej meno? To ani nikto presne nevedel – ani ako sa volá, ani ako ju oslovovať. A úprimne, nikomu to ani nezáležalo.
Bola drobná, sivá, s hrubými okuliarmi, ktoré držal na mieste len náplasť – špinavý, od prachu. Chodila potichu, šúchala nohami v starých, ošúchaných topánkach s odrenými špičkami. V rukách nosila starú tašku a za ňou bežal malý psík – taký maličký, ale štěkajúci až hrôza, akoby bol strážnym psom. Štekal na každého, kto sa priblížil k jej dverám, a návštevníkov bolo veľa – lebo susedov trápili tri veci.
Po prvé – ten televízor. Ó, ako hučal od rána do večera, a ešte na plnú hlasitosť. Po druhé – šváby, ktoré sa z jej bytu plazili po celom vchode. A po tretie – ten zatuchnutý, nepríjemný zápach, ktorý sa nedal vyvetrať, dokonca aj výťah a schody boli ním preniknuté.
A to všetko ľudí rozčuľovalo až k slzám. Prichádzali, hádali sa, pýtali sa: „Kdy už to skončí?“ A stará pani sa na nich pozrela svojím malým, prižmúreným pohľadom, usmiala sa ako dieťa a povedala: „Čoskoro, čoskoro…“
A na chvíľu sa všetko upokojilo. Ale nie nadlho, lebo všetko sa opakovalo znova a znova.
Viete, ako sa volala? Zuzana Jánošíková. Malá skoro osemdesiatpäť rokov. Minulý rok ťažko ochorela – taká chrípka, že takmer ohluchla. Chcela si kúpiť sluchadlo, ale peniaze neboli a čakacia doba dlhá. Dôchodok bol biedny – treba platiť účty, kupovať lieky a ešte pre jej psíka Fíku – jej jediného svetielka v živote.
Ten Fíko – to bol pravý priateľ! Objavil sa u nej pred mnohými rokmi, keď jej manžel zomrel a deti či príbuzní – nikto nebol. Zuzana išla z obchodu v daždi a na smetisku uvidela malé šteňa – špinavé, triasuce sa, také osamelé. Chcela prejsť okolo, sama sa sotva držala na nohách, ale on išiel za ňou. A tak zostal, stal sa jej celým svetom.
Ten byt… Ten byt bol ako čarodejnická diera: všetko špinavé, zapáchané, šváby sa plazili všade. Ale Zuzana to buď nevnímala, alebo nechcela vnímať. A susedia sa čím ďalej, tým viac rozčuľovali – akoby bol boj už beznádejný.
Až raz prišla Martina – nová susedka, rozvedená, s dieťaťom. S úľavou podpísala nájomnú zmluvu a spočiatku si nevšímala zápach ani šváby. Ale keď večer uvidela na kuchynskom stole behať dvoch švábov, zhrozila sa. A začala bojovať s tým chaosom.
Ale čo bolo zaujímavé – susedka z tretieho poschodia jej rozprávala o Zuzane Jánošíkovej. O celom tom príbehu s televízorom, švábmi a zápachom. Martina starú pani ľutovala, lebo chápala, aké to je – byť sama. Rozhodla sa pomôcť.
A začal sa nový život: Martina so synom Jankom chodili k starej pani, pomáhali, kupovali jedlo, hrali sa s Fíkom. Stará pani sa tešila, že nie je sama, a Martina s Jankom našli novú rodinu.
Časom zápach zmizol, šváby tiež a televízor hral tichšie. Ale začali klebety – vraveli, že Martina chce zobrať byt pre seba. Ale jej to bolo jedno – hlavné, že mohla Zuzane priniesť trochu tepla.
Prešiel takmer rok. Raz Zuzana Jánošíková opustila tento svet. Pochovali ju pokojne, bez zbytočného kriku, ako si to asi sama želala. Fíko ostal s Martinou a Jankom – teraz boli skutočná rodina.
Takže, deti, život je niekedy ťažký a nespravodlivý. Ale aj v starobe, u tých, na ktorých sa zabudlo, sa môže zrodiť malý zázrak – keď niekto príde a daruje teplo a starostlivosť. To je pravé šťastie.
