Dnes som si spomenul na jeden príbeh, ktorý ma vždy dojme. Sedím tu v tomto domove dôchodcov a občas premýšľam o minulosti. V našej bytovke bývala jedna stará pani… z bytu číslo 23. Nikto ju tam nemal rád. Ani jej meno nikto nevedel – ani ako sa volá, ani po kom. A úprimne, nikto to ani nechcel vedieť.
Bola drobná, sivovlasá, s hrubými okuliarmi, ktoré držal len leukoplast – špinavý a ošúchaný. Chodila potichu, šúchala nohami v starých, ošúchaných topánkach s odretými špičkami. V rukách nosila starú sieťovku a za ňou bežal malý psík – taký malý, ale štekal strašne, akoby bol strážnym psom. Štekal na každého, kto sa priblížil k jej dverám, a návštevníkov bolo veľa – lebo susedov trápili tri veci.
Po prvé – ten televízor. Fuj, ako hučal od rána do večera a ešte na plné gule. Po druhé – šváby, ktoré sa z jej bytu plazili po celom schodisku. A po tretie – ten zatuchnutý, nepríjemný zápach, ktorý sa nedal vyvetrať, ani výťah a schody neboli ušetrené.
A to všetko ľudí dovádzalo k zúrivosti. Prichádzali, hádali sa, pýtali sa: “Kedy už bude pokoj?” A stará pani sa na nich pozrela svojím malým, prižmúreným pohľadom, usmiala sa ako dieťa a povedala:
— Čoskoro, čoskoro…
A na chvíľu bol pokoj. Ale nie nadlho, lebo všetko sa opakovalo znova a znova.
Viete, ako sa volala? Zuzana Jozefová. Malá takmer osemdesiatpäť rokov. Minulý rok ťažko ochorela – nádcha bola taká silná, že takmer ohluchla. Chcela si kúpiť sluchadlo, ale peniaze neboli a čakacia doba dlhá. Dôchodok biedny – treba platiť účty, lieky, a ešte pre psíka Janka – jej jediné malé slnko.
Ten Jano – to bol pravý priateľ! Objavil sa u nej pred mnohými rokmi, keď jej manžel zomrel a deti či príbuzní – nikto nezostal. Zuzana išla z obchodu v daždi a na smetisku uvidel malé šteňa – špinavé, triasuce sa, také osamelé. Chcela prejsť okolo, keď sama ledva stála na nohách, ale šteňo ju nasledovalo. Tak zostalo s ňou, stalo sa jej celým svetom.
Ten byt… Ten byt bol ako čarodejnícka diera: všetko špinavé, smrdelo a šváby behali všade. Ale Zuzana to buď nevnímala, alebo nechcela vnímať. A susedia sa čoraz viac nahnevávali – akoby ich boj bol márny.
A potom prišla Jana – nová suseda, rozvedená, s dieťaťom. S úľavou podpísala nájomnú zmluvu a spočiatku si nevšímala zápach ani šváby. Ale keď večer uvidel
