V kuchyni sa opaľovala vôňa vyprážaných rezeňov, keď sa náhle otvorili dvere – domov vtrhli dcéry Zuzany. Boli na návšteve u starej mamy a mali byť šťastné. Namiesto radosti sa im však na tvárach odrážala hlboká ujma.
„Mami, stará mama nás nemá rada!“ zvolali v sladkej harmónii Zuzka a Katka.
Zuzana vyšla do vstupnej chodby, utierajúc si ruky do uteráka.
„Prečo si to myslíte?“
Dievčatá sa na seba vymieňavým pohľadom a jedno z nich opatrne začalo rozprávať. Stará mama dovolila Tomášovi a Aničke – deťom tety – behať, skákať a jesť čokoľvek. Ich však krotila ako v klatbe – žiadny hluk, žiadne sladkosti, žiadne čokoládky. Tem dokonca odprevadila na zastávku, zatiaľ čo ich len vyhodila za dvere.
Zuzana zamrzla. Vedela, že jej svokra, Alžbeta Gregorová, nebola najvrúcnejšou ženou, no netušila, že več zašli tak ďaleko.
Ich vzťah bol vždy neutrálny – nie blízky, no ani nepriateľský. Všetko sa zmenilo, keď sestra jej manžela, Ema, porodila deti. Vtedy stará mama doslova oslepla láskou. Hodiny rozprávala každému, aké sú múdre a ako sa podobajú na matku.
Keď Zuzana s manželom Martinom zosobášili dvojčatá, Alžbeta Gregorová len pokrčila plecami:
„Dvaja naraz? No vy ste mi niečo… S dvoma si neporadím.“
„A nikto vás nežiada,“ odkrojil Martin.
„Keby ste Eme radšej pomohli… Ona má deti tesne po sebe…“
„A naše snáď nie sú deti?“ neudržala sa Zuzana.
„Brat má povinnosť pomáhať sestre,“ hodila do ticha svokra s ľadovým tónom.
Tak Zuzana pochopila, že pomoc nemá zmysel očakávať. Našťastie jej mama bola vždy nablízku, cestovala cez celú Bratislavu a pomáhala, ako vedela.
Alžbeta Gregorová naproti tomu neprestávala obdivovať Tomáša a Aničku, pri každej príležitosti zdôrazňujúc: „Toto sú moje vnúčatá od dcéry!“
O deťoch syna… Ak sa niekedy spýtala, len mávala rukou: „Niečo také…“
Časom si toho všimli aj známi. Keď raz Alžbeta Gregorová v hneve prehlásila: „Kto vie, či sú to naozaj moje vnučky, aj keď majú meno po synovcovi…“, tieto sľová doniesli Martinovi. Bol zúrivý. Prišiel za ňou, žiadajúc vysvetlenie. Snažila sa hájiť, no nevydržala to dlho.
Vždy, keď ju navštívili, odchádzali Zuzana s manželom so ťažkým srdcom. Neustále výčitky: dievčatá robia hluk, jedia sladkosti bez opytovania, starej mame je zle – tlak. A vzápätí porovnanie s „dokonalými“ vnúčatami.
Keď Tomáš a Anička odchádzali, stará mama ich osobne odprevadila, darovala im dary, zatiaľ čo Zuzku a Katku poslala v trojskom horku cez pustatinu, kde sa potulovali psy. Šesťročné. SamoTo bolo naposledy, čo dievčatá videli svoju starú mamu.
