Všetko sa zložilo tak, že ho vychovala stará mama, hoci jeho vlastná matka ešte žila. Stalo sa, že Martina vychovala stará mama, keďže jeho matka, hoci bola úžasná žena krásna a dobrosrdečná pracovala ako speváčka v filharmónii, a preto bývala doma len zriedka. Kvôli častým cestám sa dokonca rozviedla s manželom, Martinovým otcom. A tak sa o neho starala len stará mama.
Pamätal si, že vždy, keď sa vracal domov k paneláku, pozrel hore a na štvrtom poschodí v okne videl siluetu milovanej starej mamy, ktorá netrpezlivo čakala, kedy sa vráti. A keď ho niekam vyprevadila, vždy mu zamávala z okna a on nezabudol odpovedať.
Ale keď mal Martin dvadsaťpäť rokov, stará mama odišla. Teraz, keď prichádzal domov a v okne nevidel ten známy tieň, cítil sa nesmierne smutný a prázdny. Aj keď bola matka doma, Martin sa cítil osamelý. Už dávno sa s ňou nedokázal úprimne rozprávať, nemali spoločné témy ani záujmy. Dokonca ani bežné veci neriešili spolu, akoby boli cudzí.
Po niekoľkých mesiacoch od jej smrti sa Martin náhle rozhodol odísť do iného mesta. Navyše jeho práca v IT bola žiadaná všade. Na internete našiel dobrú firmu, ktorá sľubovala vysoký plat a prenájom bytu. Matka sa len zaradovala. Syn bol dospelý a mal si nájsť vlastnú cestu, ďaleko od nej.
Zobral si len starinny hrniec starej mamy ako spomienku a trochu oblečenia. So škrabkou na pleci naposledy pozrel na kuchynské okno paneláku, ale nikoho nevidel. Matka sa neukázala, aby mu zamávala na rozlúčku. Taxík ho rýchlo odviezol na vlakovú stanicu a čoskoro už ležal na vrchnej palete vo vagóne.
Ďalšieho rána vlak prišiel presne načas. Martin našiel kanceláriu, kde mal pracovať, zaregistroval sa a vybral sa hľadať byt podľa adries, ktoré si vopred vyhľadal. Keď sa pohyboval po cudzom meste s navigáciou v mobile, všimol si panelák, ktorý vyzeral až nápadne podobne ako ten jeho. Všetky tieto chruščovky sú síce rovnaké, ale tomuto sa nedalo ujsť. Možno preto, že rámy okien boli namaľované rovnakou nezvyčajnou tyrkysovou farbou.
Nevedomky zmenil smer a pomaly sa priblížil k budove. Chcel len chvíľu stáť a spomenúť si na starú mamu. Keď sa priblížil, automaticky pozrel hore na okno, kde mala byť kuchyňa, a zrazu zastal. Zatlieskalo mu v hlave. Na štvrtom poschodí, za kuchynským oknom, videl jej siluetu. Okamžite ju spoznal a srdce mu skoro vyskočilo z hrude.
Bol pri zmysloch a vedel, že to nie je možné. Rýchlo zatvoril oči, otočil sa a pomaly odišiel. Rozum mu hovoril, že za tým oknom stála cudzia stará mama, no srdce kričalo: *Stoj! To je ona!* A poslúchol ho, zastal sa, otočil a znova pozrel hore.
Stará mama tam stála stále. Martin to už nezvládol. So škrabkou na pleci vybehol k budove, do štvrtého poschodia. A tu, rovnako ako v jeho dome, bola pokazená zámka na dverách, takže vyšvihol sa hore ako vták a zazvonil. Dvere otvorila ospalé dievča v župane, ktoré na neznámeho hosta pozrelo nechápavo a neprívetivo sa spýtalo:
Čo chcete?
Ja? Ja chcem starú mamu
Starú mamu? opakovala prekvapene. Potom sa zrazu usmiala a zakričala dovnútra: Mami! Pre teba tu je!
Kým prišla matka, dievča zvedavo skúmalo toho čudného mladíka. Martinovi sa už netočil len svet, ale zdalo sa, že mu srdce zastaví.
Kto ma volal? v medzidverí sa objavila rovnako ospalá päťdesiatnička v župane.
Mami, predstav si, usmiala sa dcéra, nazval ťa starou mamou.
Počkajte, zašepkal Martin. Nevolal som túto pani Ja Tam vo vašom okne V kuchyni Stála tam stará mama Moja Naozaj som ju videl.
Čo ste, feťák? pohŕdavo zasípla dievča. U nás žiadna stará mama nie je! Bývame len my dvaja! Chápete?
Áno, chápem Prepáčte Pomýlil som sa Martinovi sa pred očami všetko rozplývalo, urobil krok vzad, položil škrabku na zem a oprel sa o stenu, aby nepadol. Prepáčte Ešte chvíľu postojím a pôjdem
Dievča začalo zatvárať, ale matka jej nedovolila.
Hej, mladý muž, obrátila sa na neho znepokojene, ako sa cítiš?
Dobre ticho klamal. Nerobte si starosti
Podľa mňa máš tlak nad dvesto. Tvár ako uvarená repa. No tak, poďte. Rýchlo vyšla do chodby, vzala ho za ruku a opatrne ho previedla do bytu, dávajúc dcére pokyny: Viera, zober jeho tašku, dones ju dnu! A prines tonometer! Rýchlo!
Dcéra s vytúženými očami od strachu začala plniť matkine príkazy.
Žena ho posadila na pohovku v predsíni a bez slov mu zmerala tlak. Potom znovu dala dcere pokyny, zatiaľ čo tá udivená sledovala situáciu.
Prines mi tašku. Mám tam lieky Potom sa obrátila na Martina. Pre istotu ti dám injekciu a zavoláme záchranku.
Nie, nie! vystrašene vykríkol. Len som prišiel z vlaku Ešte som si ani nenašiel byt
Počúvaj moju mamu! vtrhla do rozhovoru Viera. Moja mama je doktorka, rozumieš?
Ty nie si odtiaľto? spýtala sa žena.
Namiesto odpovede len prikyvol. Potom ešte raz poprosil:
Nevolajte nikam Zajtra mám prvý deň v práci. Nedávno ma prijali
Ticho! Už mu lieky pichala do ruky. Už si mal také záchvaty?
Nie, zašepkal.
Koľko máš rokov?
Dvadsaťpäť.
Máš problémy so srdcom?”Keď sa Martin znova pozrel na okno, zbadal len prázdnu miestnosť, no v srdci cítil, že stará mama mu naposledy zamávala na rozlúčku, a tak sa usmial, pretože vedel, že už nikdy nebude sám.”
