Stále opakoval jedno meno. Keď sme zistili, o koho ide, slzy sa nám samé rozbehli po tvárach.
Zdalo sa nám, že starý muž noc neprežije. Jeho dych bol slabý, kašeľ ho vyčerpával, ústa mal suché od vysokej horúčky. No on stále opakoval:
Dunčo Dunčo
Najprv sme si mysleli, že to je meno blízkej osoby syna alebo priateľa. Opatrne som sa spýtal:
Kto je Dunčo?
S námahou zašepkal:
Môj verný priateľ Veľmi po ňom túžim.
Vtedy nám všetko došlo išlo o psa. Kontaktoval som jeho dcéru, ktorá sa ponáhľala z iného mesta. Keď som spomenul Dunča, rozplakala sa:
To je náš zlatý retríver, má trinásť rokov.
Kým otec bol v nemocnici, Dunčo bol u môjho brata.
Rozhodli sme sa zorganizovať stretnutie. Sestrička nám pomohla získať súhlas lekárov a po pár hodinách sa dvere izby otvorili vošiel Dunčo.
Keď pes uvidel svojho pána, stalo sa niečo nečakané, čo nás všetkých šokovalo.
Dunčo začal vrtieť chvostom, oči mu zažiarili. Vskočil na posteľ a položil hlavu na Jozefovu hruď.
Starec prvýkrát po dlhej dobe otvoril oči a zašepkal:
Dunčo, našiel si ju?
Vymenili sme si pohľady s jeho dcérou. Spýtala sa:
Koho ju?
Nedostali sme odpoveď. Ale v tom momente sa Jozef akosi upokojil, jeho dych sa vyrovnal a prstami pevne stiskl psovú srsť.
On ma raz už zachránil zašepkal. V snehu, keď mi nikto neveril.
Po pár dňoch sa Jozefov stav zlepšil. Dunčo ani na sekundu neopustil jeho posteľ.
Raz ma privolal a spýtal sa:
Veríte, že pes môže človeka zachrániť?
Pozrel som na Dunča a odpovedal:
Asi práve to teraz vidím.
Dunčo nezachránil mňa, povedal Jozef. Zachránil dievčinu z vedľajšej ulice Zuzku.
Bolo to pred trinástimi rokmi. Mala šestnásť, všetci si mysleli, že utiekla. Ale ja som cítil, že niečo nie je v poriadku.
Rozprával, ako s Dunčom každý deň hľadali Zuzku v lesoch a rokliach, ale nikto mu neveril.
Až raz sa pes zastavil na kraji a začal štekať. Pod krikom našli šálu a zamrznutú Zuzku, ktorá ešte dýchala.
Ukázalo sa, že ju skrivil otčím a ona sa pokúsila utiecť. Nechali ju v lese, a keby nie Dunčo nikdy by ju nenašli.
Dievča nejaký čas žilo u Jozefa, potom si ju vzala náhradná rodina.
Písali si, ale časom kontakt ustal. A Dunčo na ňu čakal celý život.
Rozprával som tento príbeh kolegyňi a ona našla starý článok v novinách: Pes priviedol muža k stratenému dievčaťu.
Bola tam aj fotka.
Zverejnil som tento príbeh na internete bez mien, len príbeh Dunča, Jozefa a Zuzky. O pár dní neskôr prišiel list:
Volám sa Zuzka. Myslím, že ide o mňa.
Prišla do nemocnice so svojou päťročnou dcérkou. Opatrne sa spýtala:
Pán J.?
Jozef sa usmial:
Dunčo, našiel si ju. Naozaj si ju našiel.
Odvtedy ho Zuzka navštevovala každý deň a hovorila:
Vždy ste boli moja rodina. Dovoľte, aby som sa o vás starala.
S povolením lekárov sa Jozef k nej nasťahoval.
Dunčo bol zase šťastný mal dvor, slnko a novú malú priateľku, ktorá mu čítala knihy.
Jozef žil eš
Press «Like» and get the best posts on Facebook ↓
