Vieš čo, pred dvomi rokmi som začala baliť kufor pre seba aj pre dcéru. V aute som namontovala detskú sedačku, zobrala som malý ohrievač taký ten, že sa ti zmestí aj do ruky. Potom som sadla do auta a išla na súd, vyzdvihnúť potrebné papiere k opatrovníctvu.
O pár hodín neskôr som už bola na ceste za mojou malou Sárou, do jej izby. Bol to deň, keď sme sa opäť stretli. Celý týždeň som denne šoférovala 60 kilometrov tam aj späť, len aby som ju mohla vidieť, a vždy večer domov. To bol skutočne dlhý týždeň.
Vtedy bola ešte maličká. Niekedy keď ležala na brušku, som si predstavovala, že je stále vo mne. Akoby bola odo mňa, naozaj moja. Myslím, že aj ona to tak cítila. V tých chvíľach bola úplne pokojná, tichučká.
Ľudia, ktorí si adoptovali deti, to tu volajú Deň bociana vtedy, keď do rodiny príde nový člen, na ktorého všetci tak dlho čakali a zrazu je tu. Celá rodina je z toho šťastná. Rodičia konečne majú prečo žiť, dieťa dostane domov. Má nádej na normálny život.
Mne samotnej trvalo ešte pár mesiacov, kým som prijala svoju dcérku ako skutočne svoju. Ale so synom to bolo úplne iné, rýchlejšie s Viktorom som si hneď vytvorila miesto v srdci aj doma. Niekedy nechápem, ako mohla jeho mama nechať tak úžasného chlapca, nepozrieť sa mu ani do očí… Možno keby sa naňho aspoň raz pozrela, všetko by bolo inak. Nedalo sa ho nemilovať. Myslím, že to bol môj osud. On bol môj.
Hovorím mu, že je moje zázračné dieťa. Má obrovské čaro. Prajem mu len to najlepšie, nech je šťastný, nech sa mu darí. Môj Viktor. Je to od Boha, že môžem byť tvoja mama.
