Pred dvoma rokmi, niekedy v hmle aprílovej noci, som začala baliť kufor. Svoj a kufor môjho dieťaťa. Do auta som vložila autosedačku ešte voňala novotou. Pribalila som miniatúrny ohrievač, ako by bol kúzelným svetlom na tmavej ceste. Potom som šoférovala úzkymi cestami popri poliach, až ku krajskému súdu v Nitre, aby som si vyzdvihla potvrdenie o pestúnskej starostlivosti.
O niekoľko hodín neskôr som kráčala chodbou, ktorá sa vlnila ako rieka Morava v jarných rozvodneniach, ku izbe môjho syna. Bol to deň, keď sa naše duše opäť spojili po zvláštnej ceste snov. Celý týždeň som denne prechádzala 60 kilometrov tam a späť, len aby som ho videla a potom sa mohla vrátiť do rodného Topoľčian. Týždeň, ktorý sa zdal nekonečný.
Bol taký maličký a zraniteľný. Zvykla som si uložiť malú Ľubicu na bruško a snívať, že je stále vo mne. Akoby bola mojou súčasťou od pradávna. Možno to cítila rovnako. Vtedy bola tichá, pokojná, všetko bolo v harmónii.
V rodinách, ktoré prijali deti, tomu hovoria Deň bociana. Ten zvláštny okamih, keď domácnosť dostane nového člena a všetko je zrazu jasnejšie. Rodičia dostanú nové poslanie a dieťa získava domov. Objavuje v sebe nádej na obyčajné detstvo.
U mňa prijatie dcérky trvalo mesiace kým som ju cítila naozaj svoju, prešlo viacero splnov. So synom to však bolo akoby na jeden nádych. Tak rýchlo sa našlo miesto v mojom srdci aj v rozhrkanom paneláku pri Hronci. Doteraz nechápem, ako mohla jeho mama spraviť taký čin ako ho mohla opustiť? Ani len sa naň nepozrela, oči neprivrela Možno by to všetko dopadlo inak, keby mu venovala jediný pohľad. Veď milovať ho bolo neodolateľné. Akoby bol predurčený práve mne a ja jemu.
Volám ho zázračné dieťa, divé makové zrnko v mojom živote. Má charizmu, čo rozžiari aj sychravé pondelky. Nech je jeho život veselý, nech vyrastie do šťastia pod končiarmi Tatier. Môj Erik. Je to pre mňa najväčšia česť byť tvojou mamou.
