Bola cudzou
Zuzana stála pri okne a pozerala, ako jej dcéra Soňa nakladá posledné krabice do auta. Dievčatko sa ponáhľalo, presúvalo tašky, niečo vysvetľovalo manželovi. Už dospelá žena, tridsaťjeden rokov, no matka v nej stále videla to malé bábätko, ktoré sa kedysi chytalo jej sukne a bálo sa zostať sama.
„Mami, si pripravená?“ zavolala Soňa zo dvora. „Musíme už ísť!“
Zuzana zdvihla z parapetu malú tašku s nevyhnutnými vecami a pomaly kráčala ku dverám. V predsieni stáli fotografie – svadba dcéry, narodeniny vnučky Aničky, rodinná dovolenka na chate. Bežný rodinný život, ktorý sa teraz zdal tak ďaleký.
„Idem už,“ odpovedala a zamkla byt.
Auto stálo na dvore s otvoreným batožinovým priestorom. Soňin manžel, Ján, fajčil pri vchode a nervózne pozeral na hodinky.
„Ahoj, Zuzana,“ prikyvol. „Ako sa máš?“
„Dobre,“ krátko odpovedala.
Ján sa k nej vždy oslovoval formálne, hoci sa poznali už osem rokov. Nie že by bol zlý človek, len… bol trochu chladný. Zuzana sa s ním nikdy necítila úplne dobre.
„Sadni si vzadu, mami,“ Soňa otvorila zadné dvere. „Bude ti tam pohodlnejšie.“
Jazdili potichu. Zuzana sa dívala z okna na známe ulice, ktoré sa pomaly menili na neznáme štvrti. Presťahovanie k dcére sa zdalo ako správne rozhodnutie. Po smrti manžela bolo ťažké žiť sama, a zdravie už tiež nebolo to, čo bývalo. A tu bola vnučka, mohla by pomôcť s dieťaťom.
„Tak sme tu,“ oznámila Soňa, keď auto zastavilo pred moderným panelákom. „Náš domov.“
Byt bol priestranný a svetlý. Veľká obývačka, samostatná kuchyňa, tri spálne. Soňa s hrdosťou ukazovala rekonštrukciu, nový nábytok, spotrebiče.
„A toto je tvoja izba, mami,“ otvorila dvere do tej najmenšej miestnosti. „Urobila som ju špeciálne pre teba.“
Izba bola úhľadná, ale bez osobitosti. Jednolôžková posteľ, skriňa, stôl pri okne. Všetko nové, všetko cudzie.
„Ďakujem, dcérka,“ Zuzana položila tašku na posteľ. „Veľmi milé.“
„Mami, a kde je Anička?“ spýtala sa, pozerajúc sa okolo seba.
„Je u kamarátky na celý deň. Zajtra ju privediem, konečne sa poriadne zoznámiš.“
Zuzana prikývla. Aničku videla len párkrát – na narodeninách, na Vianoce. Soňa chodila zriedkavo na návštevy, vždy bola zaneprázdnená prácou, domácnosťou, manželom.
Večer sedeli v kuchyni a pili čaj. Ján si prezeral tablet, Soňa rozprávala o susedoch, o obchodoch v blízkosti.
„Mami, tu sa ti bude páčiť,“ hovorila dcéra. „ŠtvrtiPrišiel deň, keď Zuzana konečne pochopila, že niekedy je lepšie byť sama v známom prostredí, ako cudzina v blízkosti tých, ktorí ťa nevidia.
