Sťahovanie sa do nového bytu je vždy náročná záležitosť. To vie každý.
A tak aj Zuzana s manželom, ktorí si konečne kúpili väčší byt, sa chystali na presun hneď po Vianociach.
Už začali baliť veci do veľkých krabíc, triediť ich. Niečo išlo do koša, niečo sa opatrne zabalilo…
Prišiel rad na veľkú skriňu s pultíkmi. Manžel pred odchodom do práce vytiahol zhora krabicu s vianočnými ozdobami a pritom vysypal všetko, čo tam bolo, do úhľadnej hromady. Teraz to Zuzana musela prebrať.
Samozrejme, na pultíkoch sa zvyčajne skladuje to, čo človek v bežnom živote nepotrebuje, ale zároveň to nevie len tak vyhodiť, kým si nie je na sto percent istý, že tá vec sa mu už nikdy nebude hodiť.
Zuzana mala práve na tieto účely dvojtýždňovú dovolenku, aby všetko poskladala, prešla a vyhodila. A konečne sa rozhodla: čo zobrať do nového bytu a čo nie. Nebola to jednoduchá úloha. Čo napríklad s jej školskými zošitmi, denníkom alebo pochvalnými listami? Keď žili jej rodičia, všetko to schovávali, a teraz to dostala ako dedičstvo.
Zuzana sedela pri tej hromade a systematicky preberala archívne poklady. Časť okamžite putovala do veľkého čierneho vreca na odpadky, časť odložená nabok. Až konečne v rukách držala malú škatuľku, oblepenú mušličkami a morskými kamienkami, zabalenú do mäkkého plátne.
Bol to darček od obľúbeného dedka. Priniesol ho vnučke z dovolenky, keď mala Zuzana desať rokov. A táto krásna škatuľka sa stala jej malým tajomstvom. Uchovávala v nej rôzne cennosti, drahé ako spomienky na rôzne udalosti.
„Zaujímalo by ma, či aj Ema má niečo také?“ zamyslela sa Zuzana nad svojou dcérou, ale potom si povedala, že asi ťažko.
Dnešné deti sú príliš racionálne a akási… málo romantické. V desiatich rokoch už presne vedia, čím chcú byť a kam pôjdu študovať.
Oni v ich veku na také veci ani nemysleli.
Musela ísť do obyčajnej školy, vyštudovala technológiu a pracovala v miestnej cukrárni.
Manželovi Tomášovi sa darilo lepšie.
Chcel byť architektom – a stal sa ním.
Vyštudoval a vrátil sa do rodného mesta, kde je teraz významný odborník. Jeho projekty sú veľmi žiadané.
A Ema je presne taká istá – cieľavedomá. Lenže v jedenástich ešte nevie, čím bude.
Zuzana držala škatuľku v rukách a zrazu sa bála ju otvoriť. Čo na ňu čaká? Aké detské spomienky?
Konečne zdvihla viečko a… čo tam vôbec mohlo byť také cenné? Lacný privesok na retiazke s pokazeným zámkom, ktorý jej mama kúpila v suvenírovom obchode.
Tu je babkina brošňa v tvare motýľa s kamienkami, z ktorých dva vypadli.
Tu je veľký perleťový gombík. Krásny, ale Zuzana už netuší, odkiaľ sa tam vzal.
Túžidlo v zlatom obale, ktoré jej darovala kamarátka v ôsmej triede, ale mama ju nedovoľovala používať.
A tak tam len tak ležalo.
A vtom jej do rúk padla zamatová motýliková kravata! Tmavomodrá, veľmi zručne vyrobená.
A spomienky ju vrátili do tých dávnych čias, keď na ich školský vianočný večierok prišli chlapci z inej školy.
Nepamätala si už prečo. Možno bol ich školský sál v rekonštrukcii, možno to bol nápad riaditeľa.
Hostia mali krátky program. A potom boli tance – prvé v jej živote. Ktorá to bola trieda? Piata alebo šiesta? A vtedy sa Zuzana prvýkrát „zaľúbila“. Samozrejme, to je príliš silné slovo.
Ale ten chlapec sa jej veľmi páčil, keď stál na pódiu a recitoval básne, ktoré sa jej vtedy zdali príliš dospelé.
A tu je papierik v klietku, na ktorý si ich zapísala. Ten chlapec na sebe mal tmavomodrý oblek a túto motýlikovú kravatu. A aký výrečný bol!
Zuzana snívala, že ju pozve na tanec. Stála v kúte v krásnej bielej šatičke s mašľou vzadu, v saténových čižmôčkach, prvýkrát s rozpuštěnými vlasmi a nie s vrkočmi ako zvyčajne. Koľko jej vtedy bolo? Jedenásť, dvanásť? Už si nepamätala. Ale ten pocit, prvé vnútorné vzrušenie, zostalo v jej pamäti dodnes.
Nie, nepozval ju. A zo školských tanečkov odišiel nejako rýchlo.
Ona s kamarátkou za ním tichŠla za ním do šatne, kde náhodou uvidel, ako si všimla jeho stratenú kravatu, a o rok neskôr sa stretli na maturitnom plese, kde sa konečne odhodlal spýtať ju na tanec, a teraz, po toľkých rokoch, sa usmievali nad tým, ako si život s nimi zahral túto krásnu náhodu.
