Vyhlasujem vás za manželov! slávnostne oznámila pani z matriky a naraz sa rozkašľala, akoby sa dusila.
No, toto… To nebude dobré znamenie, poznamenala moja mama, keďže jej kašeľ sa úplne nehodil k atmosfére.
Hostia začali šumieť a šepkať. Ja s Vlastou, ako mladý ženích a nevesta, sme si vymenili vystrašené pohľady. Osemnásťročné deti, ktorým sa podarila trochu prirýchla svadba. Nevesta prichádzala so svojím venom.
Za dva mesiace sa nám mal narodiť neplánovaný potomok. Svadobné šaty sme zháňali narýchlo v požičovni, topánky si Vlastina požičala od najlepšej kamarátky. Ironicky, o pár rokov som mal krátku aférku práve s tou kamarátkou.
Vtedy sme boli mladí a šťastní.
…Raz sme sa s Vlastou prechádzali po aleji v Bratislave. Držal som svoju mladú ženu okolo pása. Zrazu k nám pristúpil neznámy chlapík a potichu mi povedal: Drž si svoju ženu poriadne, lebo ti ju vezmú…
Povedal si, čo mal, a išiel ďalej. Zasmiali sme sa, a zabudli na to varovanie. Celý život bol pred nami! Akoby nás niekto mohol rozísť, len tak…
Môj kamarát Marek, ktorý bol mojím svedkom na svadbe, mi po čase povedal:
Robo, veď si si mohol vybrať lepšiu ženu! Pozri, koľko je pekných dievčat!
Ja som mu odvetil:
Asi na teba čakajú…
A verte či nie, dočkali sa. Marek bol ženatý štyrikrát, vždy len s krásnymi a múdrymi ženami.
…Narodila sa nám dcérka Vierka.
Potom ma čakala vojenská služba. Slúžil som ďaleko od Trenčína, od domova. Chýbala mi žena aj dcéra. Raz mi Vlastina poslala svoju fotku. Dlhé mesiace som ju ukrýval pod vankúšom, dúfajúc, že sa so mnou objaví aspoň v sne.
Jedného dňa prídem na izbu, fotka Vlastiny ležala na mojej skrinke, priamo na očiach všetkých. Niekto ju sprosto pokreslil a vulgárne popísal. V hneve som vyskočil na spolubývajúceho. Takmer som ho dobil na smrť. Za to som si posedel na base. Zničenú fotku som s ťažkým srdcom roztrhal a vyhodil. Spolubývajúci bol právom potrestaný.
Z armády som sa vrátil surovejší. Z neznámeho dôvodu som bol na Vlastinu strašne nahnevaný. Vtláčal som si do hlavy, že mladá žena musí predsa niekoho mať. Pravdepodobne mi bola neverná počas dvoch rokov mojej služby.
Keď som ju po dlhých mesiacoch uvidel, bola úplne iná. Do armády ma vyprevádzala nesmelá, utiahnutá dievčina. Teraz predo mnou stála nádherná mladá žena, plná životnej sily a vášne.
Si to ty, Vlastina? Neviem ťa spoznať! šepkal som jej túžne do ucha.
Bol som na ňu pyšný! Práve vtedy sa mi začal v hlave usádzať červíček pochybností. Možno som u Vlastiny len jeden z viacerých? Záujemcov by sa iste našlo dosť. Keď je med, sú aj muchy. Pre istotu, som si našiel milenku. Aby mi nebolo ľúto, keby čosi…
Vlastina sa o mojich dobrodružstvách dosť rýchlo dozvedela. Ledva som ju presvedčil, aby s rozvodom počkala. Oznámila mi svoje rozhodnutie:
Nuž, Robo, teraz mi už prepáč…
Vlastina spálila všetky moje listy z vojny. Dlho ich opatrovala v škatuli, občas ich čítala. Postele som bol zbavený na neurčito. K obedu som už nechodil. Komunikácia s manželkou len pri domácich témach.
Skrátka, bol som vylúčený z jej života, trpel som rok, sám som si moju ženu rozplakal. Musel som ju, aj dcéru, mimo letných prázdnin, vziať na kúpeľný pobyt do Piešťan. Vínko, ovocie, termálne kúpele, slnko, vzduch… Tam sme sa znovu zblížili.
Po návrate som milenku definitívne opustil.
Sedem rokov sme mali s Vlastou pokojný, usporiadaný rodinný život. Akoby kláštor, tichá svätyňa. No zrejme manželke čosi chýbalo asi talianske vášne…
…U nás na podniku pracoval veselý chlapík, duša kolektívu Boris. Vedel sa zapojiť do každého rozhovoru, bol vnímavým poslucháčom. Kolegovia si chodili k nemu vyliať srdce, sťažovať sa na manželku, na svokru, na problémy sveta. Boris každého vypočul a dával rozumné rady. Nebolo by zlé pozvať Borisa na Vlastininu narodeninovú oslavu. Rozosmeje každého, napadlo mi. Keby som len tušil, kam to povedie!
Boris prijal pozvanie a prišiel s manželkou. Boris bol na oslave ešte živší než zvyčajne. Sedel za bohatým stolom, hádzal vtipy jeden za druhým, vymýšľal nové prípitky. A Vlastina žiarila! Usmievala sa na hostí, ponúkala jedlo, štebotala ako sýkorka. Skrátka, narodeniny sa vydarili. O mesiac však začalo peklo!
…Zavolala mi Borisova manželka.
Robo, ty nevieš, že tvoje a moje polovičky sa stretávajú? Daj svojej milovanej najavo, že budem za Borisa bojovať! Máme dve malé deti!
A ja, pletená hlava, som nič netušil! Mohla Vlastina byť až tak impulzívna a pomstiť sa za moje dávne chyby?
Nebudem rozpisovať všetky šialené chvíle. Borisova žena Vlastinu prenasledovala, hrozila, že si vezme tabletky a teatrálne zomrie. Ja som zamykal Vlastinu doma, odpojil pevnú linku, strašil rozvodom. Márne! Lásku, oheň ani kašeľ človek neukryje. Vtedy som utekal za Vlastininou kamarátkou.
Povedala mi úplne jasne: Robo, tam je láska. Vlastina sa nevráti. Cesta k nej je pre teba uzavretá.
Áno, smútok ma prepadol zo všetkých strán. Zostal som u tej kamarátky pol roka. Dokázala ma trochu utíšiť.
Vlastina sa s Borisom vzali. Svet okolo ich nezaujímal. Boli si navzájom rajom, dýchali rovnako. Vtedy som ich nenávidel. Chcel som kričať, trhať si vlasy. Ako sa to mohlo stať? Ukradli mi ženu! Šťastie so smútkom asi idú na spoločných saniach.
…Tie reči, že čas všetko zahojí, neverím. Moja rana len prekryla krehká vrstva ako prvý ľad, ale stále bolela. Priatelia mi našli novú ženu. Vybrali mi krásku. Oženil som sa rýchlo, aby som si to nerozmyslel. Už sedemnásť rokov spolu žijeme. Skutočná láska sa však nedostavila. Snažím sa vyzerať šťastný Nádejem sa bez nádeje. Ale keby sa niekto pozrel do zákutí mojej ubolenej duše, tam naveky zostala moja Vlastina! Zavoláš, či nie…
Dnes, s odstupom času, viem, že človek si nemôže nikoho privlastniť. Žena, láska to nie sú vlastníctvo. Láska sa nedá prikázať, len slobodne darovať. A to je najväčšia životná lekcia, čo mi zostala.
Stačí len zavolať „Vyhlasujem vás za manželov!“ – slávnostne vyhlásila pani z matriky, no odrazu s…
