Vieš čo, Miško, musím ti porozprávať túto zvláštnu story, čo sa mi stala. Predstav si, sme na sobáši, pani z matriky zrazu slávnostne vyhlási: Vyhlasujem vás za manželov! a potom sa rozkašle tak prudko, až sa jej zalapil dych.
Moja mama len tak prehodí: No, toto neveští nič dobré, a hostia začnú šepkať, pozerajú sa okolo seba. Ja a Véra, ešte len osemnásťročné deti, sme sa na seba vystrašene zahľadeli. Svadba bola rýchla, lebo, no, Véra mala príručné veci za dva mesiace mala prísť na svet naša neplánovaná dcérka. Svadobné šaty sme si požičali, topánky si Véra zobrala od najlepšej kamarátky. A vieš čo je sranda? O pár rokov som s tou kamarátkou prežil krátku románovú chvíľu, ale to až neskôr.
Teraz sme boli mladí a šťastní.
Raz sme sa s Vérou prechádzali po promenáde. Držal som ju jemne okolo pásu. Zrazu ku nám pristúpil nejaký cudzí chlapík a povedal: Drž si tú svoju žienku pevnejšie, aby ti ju neodviedli. Povedal to a šiel ďalej. Smiali sme sa tomu, zabudli na tú poznámku proste, celý život pred nami! Kto by nás dokázal rozlúčiť? Nech skúsi
Môj kamarát Peter, čo bol na svadbe svedkom, mi raz povedal: Maťo, nemohol si si vybrať lepšie? Pozri na tie baby! Len som sa zasmial: Možno čakajú práve na teba. A vieš, že mal štyri manželky každá krásna a múdra!
Potom sa nám narodila dcérka Zuzanka.
A pre mňa prišla vojenčina, ďaleko od domu. Strašne mi chýbala Véra aj dcérka. Véra mi raz poslala svoju fotku, schovával som ju pod vankúšom, dúfal, že sa mi vo sne zjaví.
Raz prídem do izby, fotka leží na stolíku, na posmech všetkým. Niekto ju hrubo pokreslil a napísal neslušné poznámky. Rozčúlil som sa a pustil sa do spolubývajúceho, skoro som ho zmlátil na pol života a išiel som si posedieť na basu. Pokazenú fotku som musel roztrhať a zahodiť. Spolubývajúci dostal, čo si zaslúžil.
Po vojne som sa vrátil trochu zatrpknutý. Bol som nahnevaný na Véru, neviem prečo. Mal som v hlave, že mladé ženy proste majú milencov. Asi mi bola Véra neverná. Vieš prečo? Pred odchodom bola nesmelá, nenápadná, šedá myška. A po návrate ma čakala úplne iná žena plná života, sebavedomá, zvodná.
Šepkal som jej do ucha: To si fakt ty, Véra? Nechápem! Bol som na ňu hrdý, ale zároveň sa mi v hlave zarodil červík pochybnosti. Čo ak nie som jediný? Tak som si našiel milenku len aby mi to nebolo ľúto, keby niečo…
Véra sa o mojich frajerkách dozvedela za tri mesiace. Ledva som ju presvedčil, aby sa nerozvádzala. Vyhlásila: No, Maťo, už nech sa nehneváš… Spálila všetky moje listy z vojny, ktoré si dávno schovávala v šperkovnici. Do postele som nemal prístup, ani k obedu ma nepozývali. Komunikácia s manželkou len cez povinné veci.
Celý rok som trpel, až som si to s Vérou a Zuzkou vyžehlil jedným extra letným dovolenkovým pobytom. Víno, slivky, Tatry a slnko tam sme sa zase dali dokopy.
Po návrate domov som milenku konečne opustil.
Sedem rokov potom bol pokoj, rodinný kolotoč, ticho. Ale Vére asi niečo chýbalo možno trochu talianskeho temperamentu?
V práci bol taký veselý chlapík Boris, ktorý každému rád poradil a vypočul. Chlapi za ním chodili s ťažkosťami, s frflaním na manželky, svokru, aj život. Boris bol proste za radcu. Napadlo ma, že ho pozvem na Vérin narodeniny rozveselí každého! Keby som vtedy vedel, ako to dopadne…
Prišiel aj s manželkou a ten večer exceloval. Vtipkoval, mal vždy pripravený toast, rozosmieval každého. Véra bola žiarivá, usmievala sa, láskyplne podávala jedlo, švitorila ako vtáčik. Narodeniny? Perfektné!
O mesiac sa začali naše rodinné peklá.
Zazvonila mi Borisova žena: Maťo, vieš o tom, že naši manželia sa spolu stretávajú? Povedz tej svojej, že budem o Borisa bojovať! Máme dve malé deti.
Ja som nemal ani tušenia! Či Véra pomstila moje staré hriechy?
Nebudem ti hovoriť o tom, čo nasledovalo. Borisova manželka sledovala Véru všade, vyhrážala sa, že prehltne tabletky a umrie. Ja som zamykal Véru doma, vypínal telefón, strašil ju rozvodom nič nepomohlo. Pravda je, že lásku, oheň a kašeľ človek neutají. Tak som bežal za Vérinou najlepšou kamarátkou.
Tá mi rovno povedala: Maťo, je tam láska. Véra sa nevráti. Cesta k nej je pre teba zatvorená.
No, život dostal riadne nakladačku. Bol som u tej kamarátky pol roka trochu ma utíšila.
Véra a Boris sa vzali. Boli vo svojom vlastnom raji, nevšímali si nikoho, akoby dýchali jedným dychom. Vtedy som ich nenávidel, preklínal. Chcel som vyť, trhať si vlasy. Ako sa to mohlo stať? Manželku mi odviedli! Ale asi šťastie a nešťastie spolu jazdia na saniach.
Vraj čas zahojí všetko. Neverím. Tá rana mi ostala, len je prikrytá tenkou krustou, ako prvý ľad.
Kamaráti mi vybrali novú ženu krásku. Oženil som sa rýchlo, nech si to nerozmyslím. Sedemnásť rokov spolu. Krásou som sa nikdy nezamiloval. Snažím sa byť šťastný, bez nádeje dúfam. Ale keby niekto vošiel do pivnice mojej unavenej duše, navždy tam býva moja Véra. Zavoláš, príde?
