Srsti na tanieri: Ako hádky o mačke zničili lásku
„Ján, prosím ťa naposledy! Zmeň tému! Sľúbil si, že už o mojom synovi nebudeš hovoriť zle!“ – Zuzana sa snažila udržať, ale hlas jej zlomil.
„Nehovorím zle, hovorím pravdu!“ – odsekol Ján. „Sedí ti na krku a ty sa len rozplývaš. Nevidíš, že vychovávaš lenivca?“
„Opakujem: Koniec rozhovoru!“ – takmer kričala Zuzana. „Môj syn je študent. Kým študuje, budem ho podporovať. Tvoj súhlas nepotrebujem!“
„Takže môj názor ti nestojí za nič?“ – rozhorčil sa Ján. „Ty počúvaš len komplimenty? Nie, milá, budeš sa so mnou počítať!“
„Nebudem!“ – prerezala Zuzana. „Ak neprestaneš, okamžite odídem. Znovu! Pred dvoma týždňami si prisahal, že o tom už nebudeme diskutovať. Zabudol si?“
„Pamätám si!“ – zasyčal Ján. „Ale ako mám mlčať, keď sa tak správa? Ty by si zaňho poslednú košeľu dala, a on to ani neocení!“
„Kto ti povedal, že neocení?“ – Zuzana sa triasla od zlosti. „Tomáš ma miluje a ďakuje mi za všetko. Mlč, povedal som! Koniec!“
Obrátila sa a odišla do kuchyne, aby sa aspoň trochu upokojiť. Ale Ján, horiaci spravodlivým hnevom, išiel za ňou.
„Zuzana, ani ma nechceš počuť?“ – jeho hlas znel takmer prosebne. „Zaslúžim si aspoň to!“
„Najprv si vychovaj dieťa, potom máš právo hovoriť!“ – odsekla. „Tvoje slová sú len prázdna závisť!“
Ján mal dcéru z prvého manželstva, ale nevidel ju už osem rokov – jej matka odišla do iného mesta, keď mala dievčina len dva roky.
„Závisť?“ – Ján sa až zarazil. „Myslíš, že závidím tvojmu flákačovi? To je márnotratné!“
„Samozrejme, že závidíš!“ – hodila mu Zuzana. „Má len dvadsať a má všetko, čo ty nemáš!“
„Čo, mama mu platí nájom a každý deň mu posiela peniaze? Tomu mám závidieť?“ – uškrnul sa Ján.
„Asi áno!“ – odvetila Zuzana. „Inak prečo si to vytiahol?“
„Len ti chcem vysvetliť, že si ho rozmaznala!“ – neustal.
„Chcem a rozmaznávam! Je to môj jediný syn a môžem si to dovoliť!“ – odsekla Zuzana.
„No jasne, veď si milionárka!“ – uškríkol sa Ján.
Hádka nezačala kvôli Tomášovi. Zuzana ani nechápala, ako sa znova dostali k tejto téme. Všetko bolo pokojné: sedeli pred televízorom, pozerali reklamu. Hral sa spot na masážny kreslo. Ján sa nadchol myšlienkou kúpiť si také, dokonca našiel výhodnú ponuku.
Zuzana neodporovala, ale pripomenula:
„Počkajme ešte trochu. Prosila som ťa, aby sme teraz nerobili veľké nákupy, kým mi nevyplatia výplatu. Možno si budem musieť požičať.“
Nikdy si od Jána peniaze nepožičala. Výplatu jej zákerní málokedy, teraz však nastal práve taký prípad. Zuzana pracovala na diaľku, z domu vychádzala len do obchodu. Celé dni sedela pri notebooku, písala, kontrolovala, ale platili jej dobre – raz toľko, koľko Jánovi. Nie milióny, ale na nájom, jedlo a pomoc synovi stačilo.
„Zuzana, nemyslíš, že keby niekto nemal dosť peňazí, mohol by si nájsť brigádu?“ – naznačil Ján.
„Myslíš Tomáša?“ – zamračila sa. „Povedala som ti: som proti. Poslala som ho študovať, nie kričať ‚Voľná pokladňa‘!“
„Je chlap! Mal by vedieť, že peniaze nerastú na stromoch!“ – rozhorčil sa Ján.
„Aj bez teba to vie!“ – odsekla Zuzana.
„Nič nevie, pokiaľ mu všetko nosíš na striebornom tanieri!“ – neustával Ján.
„To nie je tvoja vec! Dosť! Už ma nebavíš!“ – vykričala Zuzana.
Hádka trvala ešte dobrú polhodinu, kým neustala. Zuzana, v snahe upokojiť napätie, išla do kuchyne, uvarila čaj a pripravila sendviče.
„Ponukám,“ – povedala, posúvajúc tanier.
Ján sa oškeril a odstrčil ho.
„Nechcem…“ – začal, ale vtom niečo spozoroval. „Pozri! Srsti na tanieri! Tvoja mačka ma vytáča! Prečo je toľko srsti? Vôbec neupJán zostal sám v prázdnom byte, pozerajúc sa na chumáčiky srsti na podlahe, kým Zuzana a Tomáš sa doma zasmejú pri pohári horkej čokolády, spokojní, že sú opäť spolu.
