«Zuzana, medzi nami je koniec!» chladne vyhlásil Marek. „Chcem skutočnú rodinu, deti. Ty mi to nedokážeš dať. Podal som na rozvod! Máš tri dni na balenie. Keď odídeš, zavolaj. Zostanem u matky, kým nepripravím byt pre dieťa a jeho matku. Áno, nečuduj sa, moja nová žena je tehotná! Tri dni, Zuzana!“
Zuzana mlčala, cítiac, ako sa pod ňou triasla zem. Čo mohla odpovedať? Päť rokov sa snažili o dieťa, ale tri tehotenstvá skončili tragédiou. Lekári tvrdili, že je zdravá, ale vždy sa niečo pokazilo. Zuzana žila zdravý život, a počas tehotenstvá si dávala ešte väčší pozor. Naposledy sa jej zle prišlo v práci, sanitka nestihla…
Dvere za Markom sa zavreli, a Zuzana, vyčerpaná, padla na gauč. Sily baliť veci nemala. Kam ísť? Pred sobášom žila u tety, ale tá už nie je, a byt predal jej syn. Vrátiť sa do dediny Smrekov, do domu starej mamy? Nájomné bývanie? A práca? Otázky sa jej hromadili v hlave, no čas na rozmýšľanie nebol.
Ráno sa dvere otvorili a do bytu vošla svokra, Alžbeta.
„Nespíš? Správne,“ povedala sucho. „Prišla som sledovať, aby si si nevzala nič navyše.“
„Nemám v pláne brať staré ponožky tvojho syna,“ odsekla Zuzana. „Máme počítať aj moje veci?“
„Ty drzá! A predsa si bola taká milá, tichá. Už po prvý raz som Markovi povedala, že nemôžeš mať deti.“
„Prídeš mi to vypomínať? Tak mlč a sleduj.“
„Kam ťaháš ten servis?“ zdesila sa svokra.
„Je môj, od tety, spomienka na ňu.“
„Bez neho tu bude prázdnota!“
„To už nie je môj problém. Ale vy budete mať vnuka.“
„Ber si len svoje!“
„Notebook, kávovar a mikrovlnka – darčeky od kolegov. Auto som kúpila pred svadbou. Tvoj syn má svoje.“
„Všetko máš, len deti porodiť nevieš!“
„To nie je tvoja vec. Asi to tak Boh chcel.“
„Neprátaš si to? Možno si to robila naschvál?“
„To sú hlúposti. Aj len na to myslieť ma bolí.“
Zuzana sa rozhliadla po byte – jej veci už tam neboli. Kefka, kozmetika, papuče… Na niečo dôležité zabudla. Svokra ju rozptylovala. Spomenula si – soška mačky, spomienka na babičku. Vnútri bol úkryt so náušnicami a prsteňom – nie drahé, ale cenné pre srdce. Marek to považoval za odpad. Vyhodil to? Zuzana otvorila balkón.
„Čo si tam zabudla?“ ozval sa hlas svokry. „Bal sa a vypadni!“
Mačka bola na mieste, všetko v poriadku. Teraz mohla ísť.
„Tu sú kľúče, zbohom. Dúfam, že sa už nestretneme.“
Zastavila sa v kancelárii. Bola na PN, ale požiadala o dovolenku.
„Všetci ti súcítime,“ povedal šéf. „Ale bez teby je to ťažké. Tri týždne stačia? Buď v kontakte, polovica projektov stojí.“
„Dobre, aspoň sa rozptýlim. Vďaka.“
„Potrebuješ pomoc?“
„Nie.“
„Postarám sa o dovolenkové a prémie.“
„Vďaka, mimochodom.“
Zuzana nehľadala byt – išla do Smrekova. Dom starej mamy bol prázdny od jej smrti pred troma rokmi. Matku nepoznala – tá zomrela pri pôrode. Teraz ani ona nemohla byť matkou…
Hodina cesty a bola doma. Starý jaseň, zarastené sedmokrásky. Naposledy tu s Markom boli na jeseň, robili opékanky. Zaparkovala na dvor, kľúč od kôlne bol v dome. Keď otvorila dvere, zamrzla. Ticho. Na stole – špinavé šálky, tanier. Vždy predtým to upratovala! Niekto tu bol.
Dve šálky, prázdne džúsové vrecká, fľaše Markovho obľúbeného šampusu. Nie z jesene. Takže bol tu. S kým?
„Nevadí,“ mávla rukou. Treba vymeniť zámky. Nový začiatok, upratovanie, horúca kúpeľ. Chcela zmyť minulosť.
Zrazu buchnutie na dvere, potom na okno.
„Kto je tam?“
„Všetko v poriadku?“
„Áno…“ prekvapilo ju.
Vyšla von. Pri dome stál neznámy muž.
„Prepáčte, asi som vás vystrašil,“ povedal. „Som sused, celý deň som vás videl, ako makáte. Potom ste zmizli a z komína šiel dym. Napadlo ma, či sa niečo nestalo.“
„Ďakujem, všetko je v pohode.“
„Ste príbuzná Marka? Nedávno tu bol s nejakou ženou… Sestra?“
„Nie, skoro bývalá manželka. Rozvod prebieha.“
„A dom je váš?“
„Môj.“
„Ja som tu dočasne, bývam pri kamarátovi. Tiež rozvod, zajtra mám voľno. Ak budete potrebovať, zavolajte. Som Ján.“
„Ja Zuzana. Počkajte, nemohol by ste vymeniť zámok?“
„Áno. Keď poviePrišiel deň, keď Zuzana otvorila oči a pochopila, že šťastie nezávisí od minulosti, ale od toho, či nájde odvahu veriť v nový začiatok.
