Srdce plné mačiek: stretnutie, ktoré všetko zmenilo
Alžbeta sa len zriedka vraciala do rodnej dediny na brehu Dunaja, hodinu cesty od Bratislavy. Po škole odišla do mesta a návštevy v rodnom kraji sa dali spočítať na prstoch. Život jej stále dával dôvody, prečo neprísť. Naposledy bola tu na pohrebe rodičov a na narodeniny mladšej sestry Beáty, ktorá zostala žiť v rodnom dome. Telefonické rozhovory so sestrou v nej budili túžbu po mladosti, po bezstarostných dňoch. Toto leto sa rozhodla – deti a vnuci sa rozíšli a jej, osamelô dôchodkyni, sa zachcelo vdýchnuť vzduch detstva, prejsť sa bosá po mäkkej tráve, pobýť aspoň krátko pod rodnou strechou.
Beáta ju dlho zvala na návštevu, aby sa rozptýlila. Léto bolo plné ovocia, čoskoro prídu huby – bude čím zásobiť sa na zimu! Bude čím častovať hostí a sama si užívať, spomínať na rodné miesta. Domky v dedine boli pevné, ulica vystavaná tehlovými dvojdomkami – spomienka na časy, keď družstvo prosperovalo. Predseda, frontovník a hrdina, urobil z dediny vzornú: postavil kultúrny dom, nemocnicu, školu – najlepšiu v okrese. Dodnes naňho spomínali s láskou.
Alžbeta kráčala ulicou bez návalu. V jednej ruke starý kufor, cez druhú prehodený plášť. Miestni sa na ňu zdravili a ona odpovedala, aj keď tváre nepoznávala. Oni, zdá sa, ju tiež nepoznali, ale v dedine to tak chodí – cudzinca nenechajú bez povšimnutia.
„Alžbetka! To si ty?“ ozvalo sa pred obchodom.
Alžbeta položila kufor a pozrela sa na ženu.
„Zdenka! Horváthová!“ Rozjasnila sa, keď spoznala kamarátku z detstva.
„Pozerám, ty – nie ty?“ zahrčala Zdenka. „Hneď som ťa spoznala, ešte na začiatku ulice! Na dlho si k nám?“
„Uvidíme,“ vyhla sa Alžbeta pokrčením pleci.
„Ó, noviniek máme! Príď, pokecáme!“ Zdenka žiarila a svoju radosť šírila ďalej.
„Ty si nezastavíš!“ zasmiala sa Alžbeta, poddajúc sa jej nálade.
Z obchodu vyšiel starší muž s malým vrecúškom. Keď prechádzal, mierne sa obom priklonil. Alžbeta odpovedala úsmevom a kývnutím. „Košeľa čistá, ale pokrčená, brada a fúzy popolavé, upravené,“ všimla si. „Vidno, že osamelý je nedávno.“
„Kto to bol?“ spýtala sa Zdenky, keď muž odišiel.
„To je Ján, bol u nás veterinárom,“ mávla rukou kamarátka. „Dobrý chlapík, ale keď odišiel do dôchodku, akoby mu zatúľalo. Žena ho opustila, odišla do mesta. A on teraz žije s mačkami, celý dôchodok na ne míňa. Zbierava túlavé, choré, pokazené. Lieči ich, dokonca operácie robí, hovorí sa!“
O týždeň neskôr stretla Alžbeta Jána v tom istom obchode. Kupovala múku na koláče, ale päťkilový vrec sa nečakane zdal ťažký. Položila ho na lavičku, aby si oddýchla.
„Pomôžem vám,“ ozval sa tichý hlas. Vedľa stál Ján. „Ideme tým istým smerom. Vy vezmite môj vrec s plienkami, ja to vrec múky.“
„Plienky?“ prekvapila sa Alžbeta. „Vám načo?“
„Nie mne,“ zahanbil sa Ján. „To Mikiemu, mojmu mačiatku. Má poškodenú chrbticu, chodiť nemôže, len sa plazí. Viete, ako mu je, hrdému, hanbiacmu sa byť špinavým? Takže musíme…“
„No toto!“ užasla sa Alžbeta. „A koľko ich takých máte?“
„S poraneným chrbtom? Len Mikiemu. Ešte dve trojnohé, jedno bez oka, jedno bez chvosta. Nesmejte sa! Chvost je pre mačku ako noha, pre rovnováhu a krásu!“
„Ono vám to povedalo?“ usmiala sa Alžbeta, nedokázala sa udržať.
Ján sa zamračil, jej smiech bral ako posmech.
„Prepáčte, Ján,“ zarýchlo dodala. „Hovoríte o ich pocitoch tak istoisto, akoby s vami hovorili. Mimochodom, volajte ma Alžbeta.“
„Áno, Alžbeta, neuverili by ste, koľko vám dokážu povedať!“ oživel sa. „Ich tvár prezradí všetko: radosť, hnev, lásku.“
„Prečo práve mačky? Vy ste veterinár, pracovali ste so všetkými zvieratami. Nie sú múdrejšie, užitočnejšie?“
„Nie,“ pevne odpovedal Ján, pokyvuje hlavou. „Mačky sú ľudskejšie ako ľudia.“
„Môžem vašich mačičiek raz navštíviť?“ usmiala sa Alžbeta.
„Budeme vás čakať,“ odpovedal, priložiac ruku k srdcu.
Toho večera Alžbeta, so skleničkou čerstvo uvareného marhuľového džemu, vyrazila k Jánovi. Beáta jej strčila tašku s teplými pirožkami:
„Ján moje pirohy miluje, hovorí, že lepšie nejedol!“
„Bol u vás?“ prekvapila sa Alžbeta.
„Áno, on je hosťom v každom dvore! Dojnicu zaockovať, prasa vyliečiť – nikomu neodmieta. Dobrá duša! Aj keď sa nad jeho mačkami smejú, rešpektujú ho.“
Jánov dom stál na konci ulice. Pevný, ale záhrada zarastala trávou – vidno, majteľ to nepotreboval. Dvor bol však uprataný: kôlne pevné, sliepky kdákali, hromada dreva na dve zimy. Auto pod vrstvou prachu naznačovalo, že Ján jazdí len zriedka.
Na zápraží sa vyhrievali mačky – tri, štyri? Jedna, len čo uvidela Alžbetu, vkĺzla do domu, ostatné pozerali ostražito. Alžbeta stála bez hnutia, ale dvere sa otvorili a Ján, s úsmevom, vyšiel von:
„Myslel som, že neprídete! A tu Miki prisprintoval, pípa – hostka, vitajte!“ Spod nôh vykúkla práve tá mačka. „Vstúpte, dáme si čaj.“
Ján s radosťou jedol pirohy, chAlžbeta sa po dlhom čase cítila ako doma, zatiaľ čo Miki jemne spokojne prúžil v jej náručí.
