KeďĽubice k novému nastěhovánídarovali úplně čierneho britského kocúra, chvíľu zostala v šoku
Jej úzka dvojizbová garzónka, ktorú sotva zdvihla zúspor, ešte nebola zariadená. Okrem toho mali sa ešte iné povinnosti, ktoré si vyžadovali jej pozornosť.
Atu sa objavilo mačiatko. Poďakujúc sa šoku, pozrela do jantarovožltých očí maličkýho tvora, vzdychla, usmiala sa a spýtala sa toho, kto prinesol hostí:
Je to mačka alebo kocúr?
Kocúr!
Dobre, kocúr, budeš Baršikom,povedala mačiatku.
Malé ústka sa otvorili a poslušne zakričal: Mňau
*****
Ukázalo sa, že britské mačky sú naprosto pohodlné tvory. Už tretí rok žijú Ľubica a Baršik vsrdci na srdce. Počas spoločného bývania zistili, že Baršik má dojemnú dušu a veľké srdce.
Rád privíta svojho majiteľa po práci, zahrieva ho počas spánku, pozerá sním filmy, prisúvajúc sa kjeho boku, a švihá chvostom pri upratovaní.
Život smačkou sa zafarbil živými farbami. Hezké je, keď ťa niekto očakáva doma, ským sa môžeš zasmiať i posmutnieť. Ahlavne, rozumie ti na polovičné slovo.
Zdalo by sa, že stačí len žiť a radovať sa, ale
Vposlednom čase Ľubica začala všímať, že ju bolí pravá strana. Najprv myslela, že si jednoducho zohnula sval pri nejakom ohýbaní, potom obviňovala tučnú stravu. Keď bolesť zosilnila, šla klekárovi.
Keď lekár oznámil diagnózu a povedal, čo ju čaká, Ľubica plačúc celý večer zakopala hlavu do vankúša. Baršik, cítiac jej stav, si ticho prikryl blízko a snažil sa ju upokojiť melódiou brúniacich vibrácií.
Pod brúnením Baršika Ľubica nespoznala, že už spí. Ráno, zmierila sa sosudom a rozhodla sa nikomu zblízkych nehovoriť ochorobe, aby sa vyhla ľútostivým pohľadom a nepohodlným ponukám pomoci.
Zostávala však malá kvapka nádeje, že lekári zvládnu jej ťažkosti. Navrhli jej kurz liečby, ktorý by mohol stav zlepšiť.
Vyskytnulo sa otázka, kam umiestniť mačku. Vhĺbke duše, po prijatí, že jej choroba môže skončiť tragicky, rozhodla sa nájsť Baršikovi nový dom a dobrých majiteľov.
Na internete vložila inzerát, uvádzajúc, že odovzdáva plemenného kocúra do dobrých rúk.
Keď prvý, kto zavolal, spýtal sa dôvodu rozchodu sdospelým tvorom, Ľubica, nevediac prečo, povedala, že počas tehotenstva zistila alergiu na mačacie kožky.
Otri dni neskôr Baršik vpreprave a so všetkým potrebným odcestoval knovým majiteľom, a Ľubica ležala vnemocnici
Dve dni nato zavolala novým majiteľom a spýtala sa na Baršika; dostala stovky ospravedlnení a odpoveď, že kocúr ušiel toho istého večera a nevedia ho nájsť.
Prvým impulzom bolo utiecť znemocnice a ísť hľadať mačku. Dokonca požiadala ošetrovateľku, aby ju prepustila, ale tá ju prísne odradila a prikázala vrátiť sa na izbu.
Spolubývajúca vizbe, všimnutá rozruch mladej ženy, spýtala sa, čo sa stalo. Ľubica skľúčená rozplakala sa a všetko jej rozprávala.
Počkaj, ďaťáľka,povedala úzkostlivá staršia pani,zajtra má prísť jeden známy zKošíc. Aj ja mám zlé správy, môj syn je podnikateľ a chcel ma presťahovať do inej kliniky, ja som však odmietla. Nechaj, aby ti ten známy zKošíc zahodil svetlo, možno to nie je také hrozné,hovorila Ľubice a jemne jej hladila rameno.
****
Zprepravy Baršik pochopil, že je vcudzom dome. Niečo úplne neznámeho podalo ruku, aby ho pohladkalo
Nervy mačiek nevytržili, az duše ušľapol po ruke a zmizol do tmavého kúta.
Petra, netrhať ho zatiaľ, nech si zvykne,počul Baršik jemný ženský hlas, ktorý nebol hlasom jeho pani.
Srdce sa mu tlklo potichu, myšlienky sa rozprchávali, duša bola bolavá. Prečo mu pani odovzdala cudzím ľuďom, prečo ho takto opustila?
Jantarovožlté oči prezerali miestnosť súzkym pohľadom. Všimli si otvorené okno. Čiernym zábleskom kocúr preletel cez izbu a vyskocil von!
Na šťastie išlo len odruhý poschodie a pod oknom bol upravený trávnik. Odtiaľ začala Baršikova cesta späť domov
*****
Známy prišiel kĽubice vpodobe miléj ženy okolo štyridsiatich rokov. Predstavila sa ako Mária Pavlíková, pozorne preštudovala liečebný plán a potom ponúkla Ľubici ležať na lavičke a otočiť sa na ľavý bok.
Dlho skúmala, čítala, pýtala sa, kde bolí, aký bol bol. Potom znovu prečítala kartu. Opäť sa opakovali manipulácie na nejakom medicínskom prístroji.
Ľubica nečakala nič dobré. Vrátila sa do izby, kde už ležala podporná spolubývajúca.
Tak čo ti povedali, dieťa?spýtala sa.
Zatiaľ nič, povedali, že ešte niekto príde,odpovedala.
Rozumiem.Mária pokračovala,aja som malú smolu, potvrdila diagnózu,smutne povedala.
Ďakujem vám veľmi pekne,odpovedala Ľubica a nevedela, ako utešiť človeka, ktorý vie, že čoskoro nebude.
O pol hodiny do izby vstúpila Mária Pavlíková so skupinou kolegov.
Ľubica, mám pre vás dobré správy. Vaša choroba sa dá úspešne liečiť, už som predpísala kurz, ležte dva týždne, prejdite liečbou a budete zdravá,hovorila súsmevom.
Keď lekári odišli, spoločne sa ozvala spolubývajúca:
To je skvelé. Som rada, že som pred odchodom stihla urobiť ešte jednu dobrú vec. Buď šťastná, dieťa,dodala.
*****
Baršik nemal žiadnu sprevádzajúcu hviezdu, ani o nej nevedel. Kocúr jednoducho kráčal domov svojou mačkou inšpiráciou. Cesta cez hrozby khviezdam bola plná nebezpečných dobrodružstiev a vtipných situácií.
Nikdy nepoznajúc ulice, šľachetný briták sa jedného dňa premenil na nebezpečného dravca so zvýraznenými inštinktmi.
Vyhýbajúc sa hlučným uliciam a cestám, Baršik bežal, šmykol sa, letel nad zemou (tak mu to aspoň pripadalo, keď utekal pred psami), rýchlo sa vyliezal na strom a kráčal k cieľu
Vjednom zmalých tichých dvorov, kam sa zatúlal, zaslepený šumom blízkej cesty, stretol sa nosnanos sodborným kocúrom.
Ten sa dlhšie nepozrel, okamžite rozoznal Baršika ako cudzieho. Shlučným mňaukaním naň vrhol útok, aBaršik, premenený zpretížneho aristokrata na rozčúleného banditu, neustúpil.
Stret nebol dlhý. Miestny mačací šéf sa hanblivo skryl v kútoch, poďakoval si trochu odtrhnuté ucho.
Takto to ibolo. Mačací šéf len hladil svoje ego, ukazujúc, kto je tu pán. Baršik však šiel domov a nič mu nebolo v ceste.
Cesta domov pokračovala. Spomínajúc na ďalekých predkov, Baršik sa naučil spať na stromoch, vyberajúc si tie, kde bola vetva pohodlná na spanie.
Ó, bože, ako je hanba, ale Baršik sa naučil žrať zodpadkov a kradnúť jedlo od ostatných dvorových mačiek, ktoré im hladní obyvatelia podávali.
Jedného dňa sa stretol sdveřou kŕdeľov. Zhonili ho na slabý stromček a štekali, snažiac sa ho chytiť, podskakujúc a tlačiac kmeň pazúrikmi.
Ľudia, ktorí sa zhromaždili kvôli šumu, psy zahnal. Jedna žena sa rozhodla Baršika vziať k sebe. Nalákala ho kúsok chutnej klobásy.
Hlad a strach zamútili britovi hlavu a spustili sa knej, dovolia si ju pohladkať a vziať do náručia. No
Po tom, čo si oddýchol a najedol sa vpohode, Baršik si spomenul, kam smeroval, vyskočil za ženou doschodiska aprasial doschodových dverí, ktoré sa práve otvorili, apokračoval vceste domov
*****
Po prepustení znemocnice sa Ľubica vybrala domov. Vhlave sa jej stále točili slová tej ženy, ktorá jej želala šťastie. Samozrejme, bola nadšená, že diagnóza nebola potvrdená a že je zdravá.
Avšak srdce bolo rozbúchané pre Baršika. Nemohla si predstaviť, ako bude prichádzať do prázdneho bytu anikto ju neprivíta.
Ako len prekročila prah svojho bytu, zavolala tým, čo odnášali Baršika, a požiadała ich opresnú adresu. Keď dorazila knim, zistila, ako Baršik ušiel, arozhodla sa ísť postopách mačacieho.
Povedali jej, že je to nereálne, že už prešli dva týždne, a že domáci kocúr sotva prežije na ulici, ale ona nechcela tomu veriť.
Ľubica išla pešo, prezerala každý dvor, pozorovala susedné parky, garáže. Snažila sa premýšľať ako kocúr, ktorý nikdy nebol na ulici. Volala Baršika, pozerajúc sa do temna podzemných okien.
Keď sa blížila kbudove, uvedomila si, že kocúr zmizol bez stopy. Anie je to realistické, aby sa taký mačací turistík dostal sem, keď ona šla podvoch hodinách svšetkými zdržaniami.
Vo svojom dvore vstúpila so smutným pohľadom, slzy sa jej vlnili po očiach, v duši bolo ťažko a bolelo. Cez hmlistý pohľad zrazu uvidela, že zdruhej strany chodníka sa knej blíži čierny kocúr.
Nejaký čierny kocúrblesklo vjej hlave. Ľubica zastala a, pozerajúc sa, pochopila. Rozbehla sa skrikom: Baršik!.
Kocúr nebehol knej, jednoducho nemal síl, posadil sa a, mružiac od radosti, tiše zakričal: Dorazil!
Priatelia, ak chcete viac našich príbehov, napíšte komentár a dajtelike. To nás motivuje písať ďalej!
