Michal sa ponáhľal domov ako nikdy predtým. A nebolo divu! Posledné dni sa v ich byte dialo niečo nezvyčajné. Deň predtým jeho žena Zuzana zrazu… uvarila kapustnicu. Zdalo by sa, čo je na tom? Žena uvarila večeru – nič zvláštne. Lenže u nich to bolo iné.
Dva roky bola Zuzana tieňom samotnej seba. Po tragédii, ktorá im vzala jedinú dcéru, akoby zomrela spolu s ňou. Veronika zahynula na prechode pre chodcov – len sedemnásť rokov, práve začala žiť, nastúpila na vysokú školu, bola múdra a krásna… A potom – auto. A prázdnota. Ďalšie deti už nemali. Chceli, liečili sa, ale márne. Zmierili sa s tým. Povedali si: máme dcéru – a vďaka Bohu, budú vnúčatá…
Ale Veroničina smrť Zuzanu zlomila. Prestala vidieť svet: ani muža, ani slnko, ani seba. Ležala hodinami, nevstala. Nemykala sa, nejedla, nehovorila. Dala výpoveď z práce, pretože úsmevy kolegov jej spôsobovali bolesť. Čierna šatka sa pevne usadila na jej hlave a v dome zavládlo ticho – hluché ako zármutok.
Michal sa snažil hovoriť, presviedčať, prosiť, vytiahnuť ju z tej jamy. Potom sa unavil a presťahoval sa na gauč. Jej matka, šedivá a unavená z bezmocnosti, sa snažila prehovoriť: „Je ti tridsaťšesť, jemu štyridsať. Celý život máte pred sebou… A ty sa pochovávaš.“
Ale všetko bolo márne. Zuzana akoby niečo čakala – alebo niekoho.
A teraz… Umývala okno. Bez sĺz. V tej istej čiernej šatke, ale už s iskrou v očiach. A dokonca povedala:
„Osmažila som zemiaky s hubami. Poď si umyť ruky, budeme večerať.“
Michal stuhol. Neveril vlastným ušiam. Niečo sa menilo.
Najprv opatrne – Zuzana začala chodiť von, navštevovať príbuzných. Potom – úsmevy, zriedkavé, no živé. Na svadbu synovca si dala bokom smútočné šaty, ostrihala sa, nalíčila. Kúpila si šaty. Vyrazili do kúpeľov. Slnko, šum mora, teplé večery – to všetko ich oživilo. Tam zažili druhý medový mesiac. Smiešne, trápne, akoby boli opäť mladí. Smiali sa, bozkávali… A tam Zuzana prvýkrát uvidela Veroniku v sne. Dcéra bola radostná, žiarivá:
„Mamka, čoskoro budeme zasa spolu. Ešte chvíľu počkaj…“
Keď sa zobudila, Zuzana vedela, že čoskoro odíde. Nebála sa. Ale Michalovi to nepovedala – načo ho znepokojovať?
Po návrate ju pozvali späť do práce – kolegyňa išla do dôchodku. O pár mesiacov začali preventívne prehliadky. Zuzana cítila slabosť, ale mlčala.
Pri ultrazvuku mladý lekár sa zrazu usmial:
„Gratulujem. Bude to dievčatko!“
Zuzana si myslela, že počula zle.
„Moje srdce?“
„Aj vaše. Ale počúvate srdiečko vašej dcérky,“ zasmial sa lekár a privolal Michala. „Otecko, tu je vaša dcéra.“
Objali sa a obaja rozplakali.
Tehotenstvo prebehlo podivuhodne ľahko. Zuzana sa vznášala, akoby mala krídla. Načas sa narodilo dievčatko. Od prvej sekundy matka poznala: bola akoby kópia Veroniky. Chcela ju pomenovať rovnako, ale príbuzní ju odhovorili: „S menom sa môže preniesť aj osud…“
Pomenovali ju Bohdanka – „Božím darom“.
Teraz má Bohdanka už päť rokov. Čoraz viac pripomína Veroniku – nielen tvárAj jej charakter je presne taký istý – rovnako milé úsmevy, obľúbené hračky, piesne a tance, tá istá pokojná svetielka v očiach.
