Ján sa ponáhľal domov ako nikdy predtým. A mal prečo! Posledné dni sa v ich byte dialo niečo neuvěřiteľné. Predvčerom Zuzana, jeho žena, zrazu… uvarila kapustnicu. Zdalo by sa, čo je na tom? Žena pripravila večeru – bežná vec. Ale u nich rozhodne nie.
Dva roky bola Zuzana tieňom samy seba. Po tragédii, ktorá im vyrvala jedinú dcéru, akoby zomrela spolu s ňou. Katarína zahynula na prechode pre chodcov – len sedemnásť rokov, práve začala žiť, nastúpila na univerzitu, bola múdra a krásna… A potom – auto. A prázdnota. Viac detí nemali. Chceli, liečili sa, ale márne. Zmierili sa. Rozhodli: máme dcéru – a vďaka Bohu, budú mať vnúčatá…
Ale Katarínina smrť Zuzanu zlomila. Prestala vidieť svet: ani muža, ani slnko, ani samu seba. Ležala hodinami, nevstávala. Nemyvala sa, nejedla, nehovorila. Odišla z práce, lebo úsmevy kolegov jej spôsobovali bolesť. Čierny šaták sa jej pevne usadil na hlave a v dome zavládlo ticho – hluché ako žiaľ.
Ján sa pokúšal hovoriť, presviedčať, prehovárať, vytiahnuť ju z tej jamy. Potom sa unavil, presťahoval sa na gauč. Jej matka, sivá, unavená z bezmocnosti, sa snažila preniknúť: „Si mladá, máš tridsaťšesť, on štyridsať. Máte pred sebou celý život… A ty sa pochovávaš.“
Ale všetko bolo márne. Zuzana akoby niečo čakala – alebo niekoho.
A teraz… Umyvala okno. Bez sĺz. V tom istom čiernom šatáku, ale očami už žiariacimi. A dokonca povedala:
„Urobila som pečený zemiak s hubami. Poď si umyť ruky, budeme večerať.“
Ján stuhol. Neveril vlastným ušiam. Niečo sa menilo.
Najprv opatrne – Zuzana začala chodiť von, navštevovať príbuzných. Potom – úsmevy, zriedkavé, no živé. Na svadbu synovca si dala dole smútočné šaty, ostrihala sa, urobila make-up. Kúpila si šaty. Išli do kúpeľov k moru. Slnko, šum vĺn, teplé večery – to všetko ich oživilo. Tam zažili druhý medový mesiac. Smiešne, nepríjemne, ako v mladosti. Smiali sa, bozkávali… A tam Zuzana prvý krát videla Katarínu v sne. Dcéra bola radostná, žiariaca:
„Mamka, čoskoro budeme opäť spolu. Ešte chvíľu počkaj…“
Keď sa zobudila, Zuzana vedela: ona čoskoro odíde. Nebála sa. Ale manželovi to nepovedala – načo ho znepokojovať?
Po návrate ju pozvali späť do práce – kolegyňa odišla do dôchodku. O pár mesiacov sa v podniku začala preventívna prehliadka. Zuzana cítila slabosť, ale mlčala.
Pri ultrazvuku mladý lekár sa zrazu usmial:
„Gratulujem. Budete mať dievčatko!“
Zuzana si myslela, že sa jej len zdá.
„Moje srdce?“
„Vaše tiež. Ale počujete srdiečko vašej dcérky,“ zasmial sa lekár a privolal Jána. „Otecko, zoznámte sa s dcérkou.“
Objali sa a obaja sa rozplakali.
Tehotenstvo prebehlo prekvapivo ľahko. Zuzana lietala akoby na krídlach. Na termín sa narodilo dievčatko. Od prvej sekundy matka spoznala: je to presná kópia Kataríny.
