— Teraz máš nového zaťa, mami! Ako to môžeš robiť? — kričala Alena, dychtivo pohltená hnevom. — Nech to už nikdy nevidím! Aspoň raz mysli na mňa!
Alenke bolo štyridsať a jej hlas sa triasol od zúrivosti. Pred pár rokmi sa rozviedla s Tomášom a tri roky neskôr sa vydala za iného. S Tomášom žili dvanásť rokov a mali spolu dcéru Zuzku, ktorá mala teraz desať ročkov. Nedávno Alena prekvapila svoju matku, Vieru Jozefovnú, ako navštevuje jej bývalého manžela v mestečku Podhradie. Dovezla mu Zuzku na víkend a bola šokovaná, keď tam stretla matku, ktorá v poslednej dobe chodila k Tomášovi častokrát. Cítila sa zradená a jej hnev prerástol do búrky.
Viera Jozefovná vždy túžila po synovi, ale osud jej dal len dcéru. Keď Alena priviedla domov Tomáša, rodičom sa hneď nepáčil. Bol to obyčajný automechanik bez obydlia a zdal sa ako nevhodný parti. Viera Jozefovná a jej manžel ho prijali chladno, ale časom, najmä po manželovej smrti, objavila v ňom dobré srdce. Stal sa jej oporou, pomáhal bez odmluvy v každej chvíli.
— Prepáčte, Viera Jozefovná — povedal Tomáš krátko po svadbe. — Moja mama zomrela, ale vás nemôžem volať „mami“.
Ona netrvala na tom. Stačilo jej, že sa k nej správal s úctou. Postupne si začala vážiť jeho láskavosť a zručnosť. Keď Alena čakala Zuzku a Vieru Jozefovnu hospitalizovali s operáciou obličiek, Tomáš sa delil medzi nemocnicu a domov. Prinášal jedlo, utešoval, podporoval. Po prepustení z nemocnice sa ujal všetkých domácich prác, aby ženy nepreťažoval. A keď sa Zuzka narodila, Tomáš žiaril šťastím a stal sa dokonalým otcom.
Lenže roky plynuli a Alena sa zmenila. Povýšili ju v práci, získala nové známosti a začala sa hanbiť za manžela. Vyčítala mu obyčajné oblečenie, spôsob reči, chýbajúci diplom. „Ani o knihách sa nevedel porozprávať!“ — sťažovala sa matke, porovnávajúc Tomáša so svojimi kolegami. Viera Jozefovná sa ho zastávala:
— Ty si si ho vybrala, Alenka. Tvojmu otcovi sa nepáčil, ale ty si trvala na svojom. A terajší hnev je zbytočný.
Srdce sa jej trhalo, keď videla, ako sa manželstvo dcéry rozpadá. Tomáš zarábal viac ako mnohí profesori, všetko doma opravil, bol láskavým otcom, no Alena si ho nevážila. Raz Viera Jozefovná vybuchla:
— Tomáš má zlaté srdce a zlaté ruky! Niektorí profesori by sa pred ním hanbili za to, čo pre rodinu robí!
Ale Alena len mávla rukou. Už stretla nového nápadníka, Juraja, a stále viac porovnávala Tomáša s ním, nachádzajúc v bývalom manželovi len chyby. Čoskoro podala na rozvod. Tomáš vypočul jej slová bez kriku a urážok. Len odišiel do kuchyne a Viera Jozefovná videla, ako sa jeho plecia triasú od bolesti. Bol to preňho úder, no už dlho sa ich vzťah ochladzoval.
Tomáš nechal Alene a Zuzke dvojizbový byt, ktorý kúpili počas manželstva, a sám sa odsťahoval do starej izby v podnájme. Pravidelne platil výživné, kupoval Zuzke darčeky, chodil na rodičovské schôdzky a bral si ju na víkendy. Alena ju k nemu vozila a všetko bolo v poriadku, kým Viera Jozefovná nezačala bývalého zaťa častejšie navštevovať.
Pred rokom za ňou sám prišiel:
— Prepáčte, že som dlho neprišiel. Ak niečo potrebujete opraviť alebo doniesť, povedzte. A môžete za mnou prísť aj vy.
Tak začalo ich putovanie. Tomáš opravoval kohútiky, nosil potraviny a Viera Jozefovná mu nosila koláče a rozprávali sa o živote. Často chodievali na prechádzky s Zuzkou a Viera Jozefovná cítila, že Tomáš sa jej stal ako syn. Alena sa však po novej svadbe vzdialila, volala len zriedka, a tak matka čoraz viac oceňovala teplo, ktoré jej bývalý zať poskytoval.
Ale Alena zistila o ich stretnutiach a vyvrela:
— Čo, chcete ho adoptovať? Ako môžeš s ním udržiavať kontakt, keď mám nového muža?
Jej slová boleli, ale Viera Jozefovná neustúpila. Tomáš bol jej blízky, človek, ktorý ju podržal v najťažších chvíľach. Nevidela na ich vzťahu nič zlé, no Alena to vnímala ako zradu. Teraz s matkou tak nekomunikuje a Viera Jozefovná trpí,
