**Spravodlivosť pre Viktóriu: príbeh, ktorý začal zradou**
„Prečo si mu to dovolíš, Viktória? Nie si jeho majetok! Si silná, vieš z toho vyjsť,“ šepkala Zuzana, schúlená na pohovke.
Viktória ťažko vzdychla a potichu odpovedala:
„Je môj otec. A má papier s pečiatkou, kde je čierne na bielom napísané: ‚nepriliehavá‘. Preto som tu. Nie je len človek s peniazmi — je človek s mocou. A nezáleží na tom, koľkokrát utečiem, vždy ma nájde. Tento kruh sa nedá prerušiť…“
„Tak kým si tu — pomôž mi aspoň ty. Zaplatím ti, všetko úprimne. Spravodlivo,“ prižmúrila očko Viktória.
„Pomohla by som ti aj tak,“ usmiala sa Zuzana. „Ale peniaze neodmietnem. Budú sa mi hodiť, keď budem opäť slobodná. Nepotrebujem mágiu, aby som vedela, čo sa deje. Ale na potvrdenie sna — potrebujem tvoj pramienok vlasov.“
Zuzana rýchlo vytiahla drobný nožík a šikovne odsekla pár vláskov.
„Dnes v noci všetko pochopíme. Aký elixír ti podstrčili, prečo si namiesto ochrany dostala zelenú melanchóliu — to zistíme.“
Na druhý deň Viktória nemohla Zuzanu nájsť. Vyhýbala sa jej, schovávala sa v kútoch, mizala na procedúrach.
„Čo mi utekáš?“ chytila ju Viktória v záhrade. „Dohodli sme sa!“
„Neverila by si mi,“ zašepkala Zuzana pochmúrne. „Pomyslela by si, že ti za peniaze rozprávam rozprávky.“
„Tak už dosť. Čo si videla, povedz.“
Zuzana odviedla Viktóriu do najustretejšej uličky a sadla si vedľa nej.
„Počúvaj pozorne. Snívalo sa mi…“
Branislav sa sladko pretiahol v posteli.
„Vstavaj, spáč! Našla som novú obeť.“
„Nechaj ma ešte trochu…“ zastočal.
„Vyspíš sa neskôr. Teraz počúvaj. Tu sú noviny. Vidíš tú ženu? Je to naš ďalší cieľ. Volá sa Viktória. Spoluvlastníčka korporácie, bez príbuzných, okrem… budúceho manžela. Ak všetko pôjde podľa plánu — budeš to ty.“
„Ženiť sa?“ prepadlo mu v hrdle.
„Tak. Ale najprv — zamiluj ju. Budeš starostlivý, skromný, akoby chudobný, ale pracovitý. Ťahala sa k tebe, začne pomáhať, investuje do tvojho ‚podnikania‘.“
„A potom všetko vyberiem? A ty sa objavíš?“
„Áno, láskavý,“ hladila ho Tatiana po hlave. „A keď súhlasí s magickým rituálom, mysliac si, že ti pomáha — dám jej kliatbu. Démon zožerie jej rozum. A potom — ‚nehoda‘. Celé dedičstvo tvoje.“
„Ak to vyjde…“
„Zvládneme to. Máme mágiu. A ty, aj ja.“
Keď Zuzana domoviedla, Viktória mlčala, stiesnenými perami.
„Tak čo na to?“ nedočkavo spýtala sa.
„Poviem ti, že začnem konať. Najprv sa zbavíme démona. Potom — odplata.“
„Varujem ťa: ak budeš váhať, oni utečia. Takí nečakajú.“
„Som pripravená. Pomôž mi ho vyhýnať.“
Zuzana znova odrezala pramienok.
„Buď pripravená. Keď odíde, Tatiana to pocíti. Nebudeš mať veľa času.“
Nocou Viktória takmer nezatvorila oči. Jej triaslo, budilo, šepkalo priamo do ucha. Ale ráno — všetko zmizlo. Svet bol jasnejší. Ľudia — obyčajní.
„Alžbeta! On odišiel!“ vbehla do izby priateľky. Ale Zuzanu odviedli do inej miestnosti. Niečo sa v noci stalo.
„Akonáhle sa jej uľahčí, vráti sa,“ prisľúbila sestrička.
Viktória nemohla spojiť ani s Tatianou, ani s Branislavom. Ich telefóny mlčali. Utekli. Ale teraz bolo dôležitejšie — dostať sa odtiaľto. A poďakovať sa Zuzane.
„Žiješ!“ vykríkla radostne Viktória, keď sa Zuzana vrátila.
„Stihla som to. Vrátila som démona späť, ale málem som tam ostała s ním,“ zachrípala sa. „A ty?“
„Oni sú preč. Ani stopa. Dávam sa dokopy. Lekár hovorí — čoskoro ma prepustia.“
„A ja ostanem. Otecko predĺžil. Ale prídeš za mnou, však?“
„Isteže. A čo telefón?“
„Tu je môj spôsob,“ Zuzana znova vytiahla nožík, odsekla vrkoč a podala. „Daj si ho pod vankúš — budem ťa počuť.“
„A pomsta?“
„Nechcem si zašpiniť ruky. Chcem, aby všetko bolo spravodlivé.“
„Tak mi dôveruj. Požiadam tých, čo sú vyššie. Nech rozhodnú, kto si čo zaslúži.“
Pol roka neskôr
Viktória sedela na gauči s pohárikom vína. V rukách — zložka od súkromného detektíva.
Tatiana a Branislav utiekli. Viktória sa vrátila do prázdneho bytu. Účty boli vyčerpané. Všetko, čo vložila do „podnikania“ — sa vyparilo.
Tatiana odišla z práce a zmizla. S Branislavom odleteli. Ale idyla skončila rýchlo. Peniaze nepomohli. Pohádali sa. Rozdelili korisť — a rozíšli sa.
Tatiana narazila na nesprávneho človeka. Detektív povedal, že ju našli… alebo nenašli. Pravdepodobne — dno oceánu.
„Mágia ťa nezachránila, Tatiana,“ zašepkala Viktória.
A Branislav? Znova sa zapojil do podvodov. Prehral. Dlhoval. Nemal čím vrátiť. Posledné, čo mu zostalo cenné — orgány.
„Aspoň niekomu zachránil život…“ sklopila Viktória hlavu. „Všetko podľa spravodlivosti.“
A Zuzana? Teraz žila v hlbokom lese, kde kedysi chcel otec Viktórie stavať chaty. Viktória jej darovala pozemok. Úkryt. Dom.
Viktória vybrala z škatulky vrkoč a usmiala sa:
„Tak čo, kamoška… Pokecáme? Čoskoro príd”Príde deň, keď sa všetko voľakedy skrývané vynorí na svetlo, a to bude náš najväčší triumf.”
