Spravodlivosť pre Zuzu: príbeh, ktorý začal zradou
„Prečo mu to všetko trpieš, Zuzka? Nie si jeho majetok! Si silná, môžeš sa dostať von,“ šepkala Katka, schúlená na pohovke.
Zuzana ťažko vzdychla a potichu odpovedala:
„Je môj otec. A má papier s pečiatkou, kde je čierne na bielom napísané: ‚nepriliehavá‘. Preto som tu. Nie je to len taký človek s peniazmi – má moc. A nech utekám kamkoľvek, vždy ma nájde. Tento kruh sa nedá prerušiť…“
„Tak kým tu si, aspoň mi pomôž. Zaplatím ti, všetko poctivo. Podľa spravodlivosti,“ poškilila sa na ňu Zuzka.
„Pomohla by som ti aj tak,“ usmiala sa Katka. „Ale peniaze samozrejme neodmietnem. Budú sa hodiť, keď budem opäť slobodná. Nepotrebujem mágiu, aby som vedela, čo sa deje. Ale na potvrdenie sna potrebujem tvoj prameň vlasov.“
Katka rýchlo vytiahla malý nožík a šikovne odstrihla pár vlákov.
„Dnes v noci všetko pochopíme. Aký lektvar ti dali, prečo si miesto ochrany dostala zelenú melanchóliu – to zistíme.“
Na druhý deň Zuzana nemohla Katku nikde nájsť. Vyhýbala sa jej, schovávala sa po kútoch, mizala pri procedúrach.
„Prečo predo mnou utekáš?“ chytila ju Zuzka v záhrade. „Dohodli sme sa!“
„Neverila by si mi,“ pochmúrne zašepkala Katka. „Myslela by si, že ti za peniaze rozprávam rozprávky.“
„Tak, dosť. Povedz, čo si videla.“
Katka odviedla Zuzu do najodľahlejšej aleje a sadla si vedľa nej.
„Počúvaj pozorne. Sonivala som…“
Ján sa sladko preťahoval v posteli.
„Vstávaj, spiško! Našla som novú obeť.“
„Nechaj ma ešte trochu spať…“ zaškrípal.
„Vyspíš sa neskôr. Teraz počúvaj. Tu je noviny. Vidíš tú ženu? To je naša budúca korisť. Volá sa Zuzana. Spolumajiteľka firmy, bez príbuzných, okrem… budúceho manžela. Ak všetko pôjde podľa plánu, budeš to ty.“
„Ženiť sa?“ zaškrípal Ján.
„Áno. Ale najprv – zamilovať ju. Budeš starostlivý, skromný, akoby chudobný, ale pracovitý. Príde ti na pomoc, investuje do tvojho ‚podnikania‘.“
„A potom všetko odnesiem? A ty prídeš?“
„Áno, miláčik,“ hladila ho po hlave Julka. „A keď súhlasi s rituálom, mysliac si, že ti pomáha – vsuniem jej kliatbu. Démon jej zožerie rozum. Potom – ‚nehoda‘. Celé dedičstvo tvoje.“
„Ak to vyjde…“
„Zvládneme to. Máme mágiu. Ty aj ja.“
Keď Katka dohovorila, Zuzka mlčala so zovretými perami.
„Tak čo na to hovoríš?“ znepokojila sa Katka.
„Poviem ti, že začnem konať. Najprv sa zbavíme démona. Potom – odplata.“
„Varujem ťa: ak budeš váhať, utečú. Takíto nečakajú.“
„Som pripravená. Pomôž mi ho vyhnať.“
Katka znova odstrihla prameň vlasov.
„Buď pripravená. Keď odíde, Julka to zbadá. Budeš mať málo času.“
V noci Zuzka takmer nezavrela oči. Traslo ju, budilo, šepkalo priamo do ucha. Ale ráno – všetko zmizlo. Svet bol jasnejší. Ľudia – obyčajní.
„Katrina! On odišiel!“ vbehla do izby kamarátky. Ale Katku previedli na inú oddelenie. V noci sa niečo stalo.
„Akonáhle sa jej polepší, vráti sa,“ sľúbila sestra.
Zuzka nemohla získať spojenie ani s Julkou, ani s Jánom. Ich telefóny mlčali. Utečeli. Teraz však bolo dôležitejšie – dostať sa odtiaľto. A poďakovať Katke.
„Nažive!“ vykríkla radostne Zuzka, keď sa Katka vrátila.
„Stihla som to. Vrátila som démona, ale skoro som tam s ním ostaZuzka si pohladila vlas v škatulke a zašepkala: “Už neutečú, kamaráti moji.”
