Ema odišla na pracovnú cestu do Košíc, nechajúc v Bratislave svojho snúbenca Martina. Keď skončila skôr, ako plánovala, rozhodla sa vrátiť domov bez varovania, aby mu spravila prekvapenie. Martin jej nikdy nedal dôvod na žiarlivosť, no v Eminej hlave, kým vlak niesol ju domov, vírili znepokojivé myšlienky: čo ak ho prichytí s inou? Odháňala tie predstavy, no srdce jej búšlo rýchlejšie. Ticho sa vracala, snívala o jeho prekvapenom úsmeve. No prekvapenie musela odložiť. Len čo zapnula telefón na stanici, prišla správa, od ktorej jej krv stuhla v žilách.
Ema sa oprela čelom o chladné okno taxíka, snažiac sa zahnať hlúpe myšlienky. Prečo si vymýšľa scény z lacných seriálov? Jej život s Martinom bol pokojný, až nudný, a možno preto si vymýšľala drámy. Vôňa starého kolínska v aute jej pripomenula otca. Vodič, muž okolo šesťdesiatky so šedivými vlasmi a vrásčitým krkom, zíval a hrával sa s ušom – presne ako jej otec, keď bol unavený. Jazdil prudko a Ema sa nevedomie chytila za držadlo dverí.
„Dievčina, ako sa voláte?“ spýtal sa vodič. „Ema,“ odpovedala prekvapene. „A ja som Viktor. Emka, kedy máte vlak? Môžeme zastaviť na čerpačke?“ Vlak mal ešte tri hodiny, tak prikývla: „Ešte je čas, rada chodím skôr.“ Viktor sa usmial: „Ženy vždy tak! Moja žena tiež: na vlak ideme o päť hodín skôr, čo ak budú zápchy!“ Ema pokrčila plecami – naozaj nenávidela meškať. „Mimochodom, Ema Viktória,“ dodala, aby zmenila tópu. „Vážne? Neuveríte, moju dcéru volajú tiež Ema. A matku taktiež,“ oživel sa Viktor.
Rozprával o svojom živote a Ema počúvala ohromená. Viktor vyrastal v početnej rodine, od štrnástich pracoval, vzdelanie nemal, zdravie mu klesalo a hypotéku na byt sotva zvládal. Synovia z prvého manželstva sa s ním nehovorili, neodpustili, že odišiel od ich matky. Jediná radosť – dcéra, za ktorej štúdium platil, dúfal, že aspoň ona unikne z chudoby. Ema si mimovoľne predstavila: čo ak by tento muž bol jej otcom? Ona, dcéra úspešného podnikateľa, by sa s Martinom asi nestretávala – ten hneď na začiatku spýtal, kto sú jej rodičia a kde študovala.
„No tak, páčilo sa vám u nás?“ spýtal sa Viktor, keď blížili k stanici. „Áno, pekné mesto,“ usmiala sa Ema. „A odkiaľ ste?“ Spomenula Bratislavu. „Och, ďaleko! Bol som tam raz, na pohreboch strýka. Bola ste tu pracovne?“ – „Áno, pracovne.“ – „Príďte znova! Tu máte vizitku, som skúsený taxikár, vek nie je prekážka!“ Podal jej kartičku a Ema, pozerala sa naň, znova si pomyslela: aký je podobný na otca – pohybmi, hlasom. Akoby niekde žil jeho dvojník.
Vo vlaku si vymýšľala príbehy, ako to robievala od detstva. Snívala, že bude spisovateľkou, no otec trval na ekonomickej fakulte, aby prevzala jeho firmu. Ľutovala to? Asi nie. Jej život bol naplánovaný dopredu a to ju upokojovalo. Martinovi nepovedala o skorom návrate, tešila sa, ako ho prekvapí. No všetko sa zmenilo, keď sa telefón zobudil a na obrazovke zasvietila správa od matky: „Otec je v nemocnici. Infarkt.“
Ema nikdy nevidela otca slabého. Bol silný, neporaziteľný. A teraz ležal na nemocničnej posteli, bledý, s drôtmi na hrudi. Matka vyšla prehovoriť s lekárom a ostali sami. „Ako sa cítiš?“ spýtala sa, zadržujúc slzy. „Nič, zlatko,“ šepol on. Aby nevyplakala, rozprávala o ceste: „Mesto je pekné, a vodič taxíka, predstav si, tvoj menovec, Viktor…“ Otec ju zrazu prerušil: „V tom meste som sa narodil.“
Ema stuhla. Otec nikdy nehovoril o svojom detstve. „A volajú ma nie Viktor,“ dodal a jeho slová viseli vo vzduchu ako začiatok jej vymyslených príbehov. Pokračoval: „Celý život som mlčal. Vie to len tvoja mama. Ani moji rodičia – tí, čo ma vychovali – nevedia. Mal som tri roky, keď sa to začalo. Narodil som sa v Košiciach, ale moje skutočné meno je Adam. Viktor bol môj starší brat, ten ma vychovával. Rodina bola veľká, otec pil, matku… nepamätám. Najjasnejšia spomienka – chlieb s maslom a cukrom.“
Rozprával, ako ho matka raz nechala samého v starom dome, ktorý smrdel vlhkosťou. Brat ho prosil, aby ho nenechala, no ona odišla. Vystrašený malý Adam utiekol, zamiešal sa medzi deti, nastúpil do autobusu a ocitol sa na dedine. Tam ho našli, spýtali sa na meno. Prečo povedal, že je Viktor, nevedel. Príbuzní ho nehľadali, alebo nehlásili stratEma si uvedomila, že niekedy najdôležitejšie odpovede prichádzajú, keď prestaneme hľadať, a vzala si k srdcu, že láska nie je o dokonalých chvíľach, ale o tom, kto stojí po našom boku, keď všetko ostatné padá.
