Denník, ktorý mi zmenil život…
Zuzana odišla na služobnú cestu do Košíc, zatiaľ čo jej snúbenec Martin zostal v Bratislave. Keď skončila skôr, rozhodla sa vrátiť domov bez varovania, aby mu pripravila prekvapenie. Martin jej nikdy nedal dôvod na žiarlivosť, no v myšlienkach Zuzany, kým vlak uhánal smerom domov, sa míhali znepokojivé predstavy: čo ak ho prichytí s inou? Odháňala tieto myšlienky, no srdce jej búšilo čoraz rýchlejšie. Chcela mu zostať v ústraní a tešiť sa na jeho prekvapený úsmev. Lenže prekvapenie musela odložiť. Len čo zapnula telefón na stanici, prišla správa, od ktorej jej v žilách stuhla krv.
Zuzana sa oprela čelom o studené sklo taxíka a snažila sa zahnať hlúpe myšlienky. Prečo si vymýšľa scény z lacných seriálov? Jej život s Martinom bol stabilný, takmer nudný, a možno práve preto si vymýšľala drámy. Vo vozidle cítila starú vôňu kolínskej vody, ktorá jej pripomenula otca. Vodič, muž okolo šesťdesiatky so šedinami a vrásčitým krkom, zíval a pohrával si s ušom – úplne ako jej otec, keď bol unavený. Šoféroval prudko, a tak sa Zuzana mimovoľne pevne chytila za kľučku dverí.
„Dievčatko, ako sa voláte?“ spýtal sa vodič. „Zuzana,“ odpovedala s údivom. „A ja som Jozef. Zuza, kedy máte vlak? Môžeme zastaviť na benzínke?“ Vlak bol až o tri hodiny, a tak prikývla: „Ešte veľa času, rada prichádzam skôr.“ Jozef sa pousmial: „Ženy to vždy tak robia! Moja žena tiež: ideme na stanicu päť hodín dopredu, čo ak budú zápchy!“ Zuzana pokrčila plecami – naozaj nenávidela meškať. „Mimochodom, Zuzana Jozefovna,“ dodala, aby zmenila tému. „Naozaj? To neuvetíte, moju dcéru tiež volajú Zuza. A moju matku rovnako,“ ožil Jozef.
Začal rozprávať o svojom živote a Zuzana počúvala, ohromená. Jozef vyrastal v početnej rodine, od štrnástich rokov pracoval, vzdelanie nedostal, zdravie mu podľahlo a splátky za byt sotva zvládal. Synovia z prvého manželstva sa s ním nebavili, neodpustili mu, že odišiel od ich matky. Jediná radosť – dcéra, za ktorej štúdium platil, v nádeji, že aspoň ona unikne z chudoby. Zuzana si nevedome predstavila: čo keby tento muž bol jej otec? Ona, dcéra zámožného podnikateľa, by pravdepodobne ani nechodila s Martinom – ten pri prvom stretnutí hneď zisťoval, kto sú jej rodičia a kde študovala.
„No tak, páčilo sa vám u nás?“ spýtal sa Jozef, keď sa blížili k stanici. „Áno, krásne mesto,“ usmiala sa Zuzana. „A odkiaľ ste?“ Spomenula Bratislavu. „Ó, ďaleko! Bol som tam raz, na pohrebe deda. Služobne ste tu boli?“ – „Áno, služobne.“ – „Príďte znova! Tu máte vizitku, ja som skúsený taxikár, vek nie je prekážka!“ Podal jej kartičku a Zuzana, pozerajúc sa na neho, si znova pomyslela: aký podobný na otca – pohybmi, hlasom. Akoby niekde vo svete žil jeho dvojník.
Vo vlaku si vymýšľala príbehy, ako to robievala od detstva. Snila o tom, že sa stane spisovateľkou, no otec trval na ekonomickej fakulte, aby prevzala jeho firmu. Ľutovala to? Asi nie. Jej život bol naplánovaný dopredu, a to ju upokojovalo. Martinovi neoznámila, že sa vráti skôr, tešila sa, ako ho prekvapí. Lenže všetko sa zmenilo, keď telefón ožil a na obrazovke zasvietila správa od matky: „Otec je v nemocnici. Infarkt.“
Zuzana nikdy nevidela otca slabého. Bol silný, neporaziteľný. Teraz ležal na nemocničnej posteli, bledý, s drôtmi na hrudi. Matka vyšla hovoriť s lekárom a zostali sami. „Ako sa cítiš?“ spýtala sa, zadržujúc slzy. „Nič, dievčatko,“ potichu odpovedal. Aby sa nevyplakala, začala hovoriť o služobnej ceste: „Mesto je pekné, a vodič taxíka, čo by si povedal, tvoj menovec, Jozef…“ Otec ju prekvapivo prerušil: „V tom meste som sa narodil.“
Zuzana stuhla. Otec nikdy nehovoril o svojom detstve. „A volajú ma nie Jozef,“ dodal a jeho slová viseli vo vzduchu ako začiatok jej vymyslených príbehov. Pokračoval: „Celý život som si to nechal pre seba. Vie to len tvoja mama. Ani moji rodičia – tí, čo ma vychovali – to nevedia. Mal som tri roky, keď to všetko začalo. Narodil som sa v Košiciach, ale moje pravé meno je Marián. Jozef sa volal môj starší brat, on ma vychovával. Rodina bola veľká, otec pil, matku… nepamätám si. Najjasnejšia spomienka – chlieb s maslom a cukrom.“
Rozprával, ako ho matka raz nechala samého v starom dome, ktorý páchol vlhkosťou. Brat ju prosil, aby ho nenechávala, no ona odišla. Vystrašený malý Marián utiekol, zmiešal sa s davom detí, nastúpil do autobusu a ocitol sa v dedine. Tam ho našli, spýtali sa ho na meno. Prečo povedal, že je Jozef, nevedel. Príbuzných nehľadali, alebo sa neprihlásili. V dedine ho prijala žena, ktorá ho kŕmila koláčmi. Stala sa jeho matkou. „Nič si nepamätám, Zuzka,“ dokončil. „Len brata. Chcel by som vedieť, čo sa s ním stalo.“
Zuzana počúvala, neveriaca vlastným ušiam. Čo ak ten taxikár Jozef je jej strýko? Spomenula si na jeho tvár, jeho rozprávanie o početnej rodine. „Nehľadal si ich?“ spýtala sa. „Prečo? Nepamätám si ich. Len meno Zuza sa mi vracia – možno sestra, možno matka. Ale to je všetko. Chcem, aby vnúčatá ma pamätali. Lenže nemám žiadne. A teba chcem vydať. ZľutujZuzana vytiahla vizitku z vrecka a pevne ju zovrela v ruke, rozhodnutá nájsť Jozefa a objaviť stratenú časť rodinnej histórie.
