Vierka! Čo ti to tak dlho trvá?! Čakám ťa tu, čakám! Sadni si! zamrmlala Anna, susedka Vierky Matúšovej a posunula sa na lavici, aby si spravila väčšie pohodlie.
A kto by aj sedel doma v takýto krásny podvečer? Tam iba telka a mačka Miša. Nuda! Ale na dvore to už dýcha jarou. Hoci ešte len apríl, už je teplo. Sviňačka pod oknom tú ešte Annin muž, Štefan, sadil je už obsypaná kvetmi. A lavička pod ňou, tiež od Štefana, je pripravená na susedské klebety. Anna ju pred týždňom pretrela novou červenou farbou, takže teraz vyzerá ako nová! Už len čaká, kedy sa na nej usadia susedy a pustia sa do rečí. O deťoch, o zdraví, o živote a o láske.
Čo iného by už ženy preberali? Aj keď sa poznajú celé roky, stále sa nájde niečo nové na rozprávanie. Deti rastú, zdravotné ťažkosti pribúdajú a láska No, tej nikdy nie je priveľa, skôr ju je málo. Tak vždy čakajú, či príde nejaké vyznanie, tichučko počúvajú a dúfajú. Aj keď je v srdci ticho a prázdno, keď to niekto má, je isté, že láska zo sveta nevymizla. Že ešte existuje. Že hreje a dáva zmysel.
Anna, ktorú všetci v bytovke volajú iba Anka, pozná svoju susedu Vierku, odkedy pamäť siaha. Viac než pol storočia žijú vedľa seba na tej istej chodbe. Keď boli malé, mamy ani nezamykali dvere vedeli, že keď deti nie sú doma, budú hrať u susedov. Lenže odomknutie si pripomenuli až potom, ako sa Anka s Vierkou jedného dňa stratili. Vtedy mali hádam šesť rokov.
K Anke prišla na prázdniny stará mama a rozprávala im, že najdôležitejšie v živote je chytiť si vtáka šťastia za chvost a držať si ho pri sebe. Vtedy bude všetko ľahké, plynulé a šťastné.
O živote toho dievčatá veľa nerozumeli, ale pre blízkych si to dobre zapamätali. Veď kto by nechcel, aby sa rodičia nehádali a doma bola pohoda? Rozhodli sa teda, že tú kúzelnú vtáčku nájdu.
Anka trvala na tom, že vie, kde vták šťastia žije vraj u protivného staršieho pána v susednom paneláku. Občas ju vybral na dvor. Bola farebná, veľká a kričala zvláštnym hlasom. Určite to bola ona! Pretože ani v zoo nič také nevideli.
Pripravovali sa dôkladne. Našli na Ankinom balkóne starú klietku po králikovi, ktorého dávno doviezla babka z dediny. Veď vtáka predsa nebudú stále držať za chvost, aj na nanuk by si potom nemali ako chytiť!
Vzali so sebou chleba, keksíky a Vierka pridala aj kúsok cukríka lebo čo ak by vták chcel práve sladké?
Nikam sa neponáhľali, predsa len bol čas na prázdniny, aj Ankina babka sľúbila, že si ju vezme celé leto k sebe. Rodičia sa chystali na dovolenku, so susedmi išli jedným autom až k moru. Čo tam, cesta trvá pár hodín a dom, ktorý si prenajali, hoci starý, bol útulný a so záhradou, hojdačkou, kúsok od mora. Krása!
Anka sa tešila na oboje aj k babke, aj k moru. Len Vierku jej bolo ľúto. Nemala babku. Ani jednu! Ako je možné, že niekto vyrastie bez starých rodičov? Kto bude rozmaznávať, kto navlečie háčkovaný klobúčik, kto rozprávku porozpráva, keď mama má ešte kopu riadu a práčku naplnenú do rána?
Anka chcela, že keď chytia vtáka šťastia, Vierka si určite babku zaslúži. Možno takú, čo by bola aspoň z tej istoty dediny, kde bola jej.
Deň pred cestou k moru povedali doma, že sa idú hrať a vypli sa vonku. Ticho zatvorili za sebou dvere, potlačili do seba smiech a utekali dolu po schodoch.
Dvor, susedný vchod a hneď na to tmavý dom, kde vraj býva ich vytúžený vták.
Na dvore ticho, všetci zalezení doma alebo v práci. Dievčatá sa prekvapene pozerajú na seba. Kde asi začať hľadať vtáka? Spýtať sa tiež nemajú koho… Vierka má už slzy na krajíčku. Ale Anka, tá by na prázdno neplakala. Ak treba, tak treba! Inak sa ich sny rozpadnú babka pre Vierku, škatuľa nanukov, nové bodkované šaty rovnaké, aby všetci videli, že patria k sebe! A hlavne rodičia Ak nenájdu vtáka, určite sa opäť pohádajú.
Prečo je ten prekliaty vták? Lebo ak by bol dobrý, sedel by teraz na strome pred vchodom!
Anka schmatla Vierku za ruku a vykročili do vchodu. Nemať sa kde pýtať im nezabránilo. Možno len stačí zaklopať a spýtať sa, kde vták býva.
Dom má nekonečne veľa bytov. Niekde nik neotvára, inde zase na nich kričia, že nemajú robiť hluk.
A Anka s Vierkou klopú ďalej, do bytov, kam na zvonček nedočiahnu:
Kde býva vták šťastia?
Dospelí sú zvláštni stačí jasná otázka a prečo nedajú odpoveď? Niektorí kričia, mávajú rukami, hrozia. Anka s Vierkou vzali nohy na plecia, ale zelené dvere so zvláštnou kľučkou si zapamätali. Tam už viac nezaklopú. Tam vták šťastia určite nebýva.
Nakoniec mali konečne šťastie. Otvoril im chlapec, o niečo starší, len pokrčil plecami:
Poďte ďalej!
Vtáka šťastia ani tam nebolo. Ale bola tam hromada fascinujúcich vecí strašidelné masky, veľké mušle, v ktorých hučí more, plachetnica s malými námorníkmi.
To som skladal s otcom. “Svätá Anna”.
Ako ja! Anka odtiahla prst od plachty a zasmiala sa.
Voláš sa Anna? Krásne meno! Ako moja mama.
A kde je?
Mama? V práci. O chvíľu príde. Vy čo ste samé? Rodičia sa nebudú hnevať?
V tej chvíli si dievčatá spomenuli na vtáča, na to, že je čas obeda, že ich už určite hľadajú, a že za trest budú stáť v kúte.
Vierka! Bežme!
Anka schmatla Vierku a zabudla na klietku, len leteli ku dverám.
Počkajte! chlapec ich zastihol na prahu. Tu!
Perá boli také krásne, že dievčatá stŕpli od úžasu.
Čo je to?
Pávie perá! Mama mi ich nosí. Pracuje v zoo. Vezmite si!
Bezdôvodne dievčatá chytili čarovné perá a zabudli sa aj rozlúčiť.
Doma už zúrila búrka!
Mamy plakali na dvore, volali a zháňali ich krížom-krážom, otcovia nervózne fajčili pri vchode a čakali políciu. Keď ich zbadala Vierina mama, zrútila sa doprostred detského ihriska.
Našli sa…
Aj bolo všetko slzy, bozky, aj remeň. Ale nebol čas trestať deti, lebo museli už baliť na cestu.
O pár dní už sedeli dievčatá na hojdačke v záhrade na dovolenke, štuchali sa a tichučko si šepkali:
Vieš čo, Vierka, ten vták nám ani nechýba!
Prečo?
Lebo babka mi vravela, že najväčšie šťastie je, keď niekto ľúbi teba.
No a?
Keby nás nemali radi, prečo tak plakali, keď sme sa stratili? Povieš, že nie? A nebáli by sa, že odídeme. Tak?
Tak…
Takže sme šťastné, hej?
Neviem…
Ja viem!
A rodičia?
Za tieto dva dni sa pohádali?
Nie…
Tak vidíš. Vedia žiť aj v pokoji. Ich šťastie vták nenosí. Musia si ho vybojovať sami.
Áno.
To leto sa stalo najkrajším v ich spomienkach na detstvo.
Anna vedela, že je šťastná, ak sa má s kým o spomienky deliť a ešte lepšie, keď má kto pripomenúť, čo zabudla. Veď vo dvojici sa lepšie pamätá.
Vierka si vždy pamätala viac než Anka. Možno preto, že bola pokojnejšia. Anka bola živá ako ortuť stále v pohybe, vymýšľajúca nové veci. Vierka vždy rozvážna, všetko si v hlave najprv usporiadala.
Keď sa Anka zoznámila s budúcim manželom, chvíľu jej trvalo, kým ho spoznala. Chodili spolu viac ako mesiac, kým k nemu prišla.
“Svätá Anna…”
Loď stála na tom istom mieste, kam kedysi obdivovali dve malé dievčatká. Hoci dnes mali už dvadsaťtri, a Vierka bola už vydatá, Anka zrazu bola opäť tým malým dievčatkom, čo sa bálo dotknúť námorníka, aby ho nerozbila.
Po svadbe vytiahla perie, ktoré opatrovala v obľúbenej knihe, a ukázala manželovi.
Pamätáš?
A smiali sa, kým on premýšľal, čo všetko sa vtedy stalo.
A mali šťastie. Dlhé, tridsaťročné, plné starostí aj radostí. Prvé kroky dcéry a potom syna, chorobu, ktorú jej muž porazil, kým Anku držal za ruku, keď budúcnosť stála za dverami a bála sa vstúpiť. Nastane aj deň, keď sa čas zastaví, Anka zabudne dýchať, lebo jej vzduch jej život si vezme so sebou Štefan. Vedľa nej bude Vierka, ktorá jej dá facku, privinie ju k sebe, hojda ju ako malé dieťa.
Drž sa, Anka! Deti ťa potrebujú…
A Anka sa preberie. Šťastie síce už nebude také úplné, ale zostane jej, čo jej Štefan zanechal. A deti, čo by bez mamy. Ako vravievala babka?
Kým je medzi dieťaťom a nebom niekto dieťa nie je sirota. Je šťastné
A tak aj bolo. Anka žije pre deti, vnúčatá. Aj keď sa časom rozídu, lebo práca a vlastné rodiny, vie, že je potrebná a milovaná. Môže zbaliť kufor, kúpiť darčeky a ísť navštíviť syna aj dcéru. Všade je vítaná. Alebo počká na prázdniny. A dom sa zas zaplní vnukmi, smiechom a čakaním na rozprávky pred spaním.
Pokoj sa vráti do srdca, tichý, ľahučký ako pierko. Možno nie už také krásne, ako dostala kedysi od muža, ale predsa želané.
Nie každému je tak súdené. Niekto, aj keby sa rozkrájal, šťastie z neba nevymodlí. Ale oni s Vierou mali šťastie. Aj keď vtáka nezašli, šťastie ich neminulo. Už ako malé deti pochopili, čo pre ženu znamená. Samozrejme, každá si predstavuje niečo iné. Pre ne znamenalo zdravé deti a pokoj v rodine. To ostatné príde, ak človek naozaj chce.
Vierka chcela a zabojovala. Mohla zostať bezdetná. S mužom nemohli mať vlastné deti, aj keď sa ľúbili a boli všade spolu. Susedky ohovárali svojich mužov, ale Vierka mlčala. Nie preto, že nechce deliť, hoci aj to hralo svoju úlohu, ale preto, že o mužovi vedela hovoriť len pekne.
Žili si v pokoji, šetrili si lásku. Anna neverila, že je to možné, kým nespoznala Štefana. Ale na Vierku sa stačilo pozrieť!
Ani u Vieri nebolo všetko ružové. Manželova rodina bola rozsiahla tety, sestry, každú chvíľu niečo nové. Všetko museli vedieť, vždy niekto niečo kritizoval.
Jej svokra Mária sa ukázala byť jedinou, ktorá Vierku prijala a nikdy jej nič nevyčítala. Prečo mala také ťažké dcéry, bola záhada. Syna vychovala dobre.
Bola mäkká, nevedela odmietnuť ani sa hádať. Stačilo slovo a slzy. Vierka ju ľutovala, volala mamu hneď od začiatku.
Boli spolu, držiac pohromade. Pri hádke, keď Mária predala svoju byt aj šla bývať bližšie k synovi, dcéry protestovali. S Vierou bývať nechcela, kúpila si byt vo vedľajšom dome vraj nechce byť na príťaž. A už vtedy vedela o Vierkiných plánoch. Vedela aj mlčala.
Mária, ktorá dlho pracovala vo veľkej nemocnici, pomohla Vierke a Antonovi stať sa rodičmi. V pôrodnici našla dieťa, ktoré potrebovalo rodinu.
Rozhodli sa múdro vedeli, že rodina by cudzie dieťa neprijala. Odišli teda na čas, vrátili sa už so synom. Kde ho našli, nikto nevypytoval, lebo Anka vtedy raz a navždy ukončila otázky rodiny. Svadobné zlostnosti ženy prestali.
Zovolky síce niečo tušili, ale báli sa otvoriť ústa, lebo Mária bola iná. Stačilo, že sa zamračila a padla tichom. Celé svoje srdce dala vnúčatku, pomáhala Vierke a zachraňovala ich šťastie.
A tak žili. Vierka pri mužovi a synovi. Anka pri svojej rodine.
Priatelili sa, cestovali spolu. Deti boli ako súrodenci, dvere otvorené dokorán, zamykať netrebalo.
Potom Štefan zomrel, ostala prázdnota, plány na dôchodok sa rozplynuli.
A potom prišiel aj koniec pre Antona. Nikdy sa nesťažoval na zdravie, a predsa… trombóza. Pracoval v nemocnici, chodil na prehliadky a predsa, bohužiaľ, prepásli to.
Vierka klesla na dno. Teraz už Ankina bola na rade. Dodala jej odvahu, objali ju, zaliali sĺz.
Máš syna, Vierka! Rodičov! Máriu! Nemôžeš sa vzdať! Kto iný, ak nie ty? Čo by povedal Anton, keby ťa takto videl? On ťa miloval viac ako seba. Máš právo jeho lásku len tak po vetre rozhádzať? Anton by nesúhlasil
Či tieto slová či vedomie, že od nej veľa závisí, Vierku postavili na nohy. Opäť sa naučila žiť.
Pavol vyrástol, stal sa dôstojníkom, má vnukov, vozí ich dvakrát do roka. Ak nie on, tak jeho žena Svetlanka.
Svetka si s Vierkou rozumie ako máloktorá nevesta so svokrou. Dostal od nej prvé aj posledné.
Pavol si našiel Svetlanu s dieťaťom z predošlého vzťahu. Nebola nikdy vydatá, muž ju opustil v tehotenstve. Poslal jej správu, že sa už nevráti. Šťastie, že potom dal súhlas s osvojením a písomne sa zrieka syna.
Vierka nič nenamietala iba pohladila malého po hlávke a prijala ho prvým pohľadom:
Ahoj! Ja som tvoja babka Vierka! Chceš sušienku? Nie? Prídeš pozrieť pod stromček, čo ti Ježiško nechal darčeky? Na vlastné oči som to videla! Poď, pozrieme!
Stačilo tak málo a srdce matky Vierky rozpustilo všetky pochyby. Odvtedy je Svetka jej dcéra a všetky vnúčatá sú rovnako milované.
Vierka, kedy pôjdeme konečne na chalupu? Už je teplo! Anka zaklonila hlavu a skúšala v šere odhadnúť biele kvietky na višni.
V sobotu. Teraz umyjeme okná a ideme.
Jasné! Veľká noc je tento rok skoro. Už aj poriadok treba spraviť.
Treba! A aj navariť.
Prídu tvoji?
Na dva dni, sú len na skok. Najstarší sa chystá študovať do Bratislavy. Prídu sa len obzrieť a cestou späť sa zastavia na dlhšie. Mladších možno aj nechajú na pár týždňov. Ešte nevedia. A tvoji?
Moji až na leto. Už nechodia do škôlky, ale do školy. Výučba sa ešte nekončí, tak musím čakať.
Čo je to? Pol druhý mesiac!
Ale mne sa to zdá večnosť
Tak to vždy býva, keď na niečo krásne čakáš. Čas sa vlečie a keď konečne nadišiel, mihne sa ako krátky okamih a je preč.
Vieš čo, Anka?
No?
Za tú jedinú sekundu by som dala všetko. Aj keď je krátka, prežiješ z nej potom celé mesiace. Šťastie je také… nikdy ho nie je priveľa, chýba len vtedy, keď ho nevidíš okolo seba.
Presne! Spomínaš, ako sme hľadali vtáka šťastia?
Jój, pamätám! zasmiala sa Vierka, prekrížila ruky na prsiach. Potom som týždeň nevedela sedieť. Mama bola vyplašená, tak ma otec poriadne vyprášil. Ale ty si na tom nebola o nič lepšie!
Bolo aj smiechu, aj plaču! Ale vieš čo, Vierka?
Čo také?
Mám pocit, že sme vtáka šťastia vtedy predsa len chytili. Ani sme si to nevšimli, ale celý čas sme ho mali pri sebe. Ako inak vysvetliť, že máme to, po čom iné ženy snívajú celý život a nikdy k nim nepríde. Mužov, rodiny, deti, vnúčatá… Nie sme šťastné?
Pravda! Naša vtáčica si to zaslúži. Snáď aspoň ešte dvihne krídlo a šibne chvostíkom. Aby boli šťastní tí, na ktorých nám záležíZrazu sa ponad plot ozvalo jasné a radostné písknutie. Anna a Vierka stíchli, pozreli hore a na konári višne, húpajúc sa v závoji bielych kvetov, sedel skutočný vták. Boli by prisahali, že je to páv, i keď by sa sem dávno nedostal. Prekypoval farbami a chvost mal taký vznešený, až sýtil pohľad.
Dievčatá už dávno ženy, teraz v šedej, zahrievanej podvečerným slnkom sa na seba usmiali. Vták sa naklonil, zaprskal zaspate, mierne pokýval hlavou, akoby bol odvekým strážcom ich tajomstiev.
Vierka naťahala cez lavičku deku, prikryla si kolená, Anka položila ruku na jej dlaň. Na chvíľu sa nerozprávali, len dýchali ticho a nechali sa láskať spomienkou na detský smiech, radosť, bolesť i stratené obavy, ktoré už dávno stratili svoju moc.
Vták ešte raz zahvízdal, vzlietol a nad ich hlavami rozvíril hŕstku kvetového snehu. Ako padal, rozplýval sa s posledným svetlom dňa, a ony vedeli, že ich vták šťastia tu už navždy bude. Nie na dvore, nie v klietke, nie v spomienkach ale vo všetkom, čo vybudovali. V rodine, v deťoch, vo vnukoch, v priateľstve silnejšom než roky.
Vidíš, Vierka, láska letí, kam chce povedala Anka ticho.
Vierka sa usmiala, pohladila svoju starú priateľku po tvári a šepla: A najlepšie pristáva presne tam, kde niekto neúnavne čaká s otvorenou náručou.
A tak čakali neúnavne, spokojné. Bolo im krásne. Vták šťastia rozprestrel krídla nad ich lavičkou, a zdalo sa, že navždy.
