Svedčím, ako keď som s chlapíkom, ošetrami, než som zistila, že už dva dni predtým odfúkol do podsvetia – a medzičasom som otŕala ich malé zázraky.
Uistím sa, že som ho videla. Dotkla som sa ho. Pobozkala som ho. Cítila som ho. Jeho dych bol teplý, pery mali chuť po mätovej žuvačke – ako vždy. Na sebe mal šedý mikinu s kapucňou, ktorá mu vždy tak nevyhovovala, lebo bola príliš veľká a robila ho z veľkého chlapíka „rozkošným drakom“. Bol skutočný. Celú noc ma objal. Šepol mi do ucha: „Ľúbim ťa“. Hovoril, že sa za rok vezmeme. Pamätám si každú sekundu: ako si preťahoval prsty po mojom ramene, ako plakalo, keď ja plakala, a ako sme sa milovali s takou horou vášne, že som mala pocit, že môj duch sa zlomí na dva. A potom… zmizol.
Prebudila som sa sama. Nebola som vystrašená. Myslela som, že si išiel bežať, ako to niekedy robil. Jeho vôňa stále visela v posteľnom prádle. Koža mi stále pálila na miestach, kde ma dotkol. Niečo však nesedelo.
Volala som.
Znova.
A znovu.
A potom prišla moja najbližšia priateľka, Adela, s bledým výrazom. Nevedela, prečo plače.
— Zdenka… — šepkla. — Nevieš?
Zasmiala som sa. — Vedieť čo?
— Marek je mŕtvy.
Zblnkla som. — Mŕtvy ako?
Rozplačala sa viac. — Zomrel pred dvoma dňami. Autonehoda v noci, keď búrka zúbala.
Nie. Nie. Nie.
Zakričala som. Pohnula som ju. Hovorila som, že je kruté to hovoriť, že to nie je vtip. Ukázala som jej SMS, ktorú mi Marek poslal večer predtým. Hlasovú správu: „Prídem. Túžim po tvojom tele pri mojom.“ Adela sa triasla, pozerajúc na telefón.
— Zdenka… on to nemohol napísať. Už bol v mŕtvolnej miestnosti.
Svet sa naklonil.
Moje kolená podľahli.
Bežala som do kúpeľne, vzala som uterák, ktorý Marek použil, ešte vlhký. Mikinu, čo zostala na podlahe. Značku odhryzu na krku.
Bol tu.
Musel byť.
No pravda je, že Marek bol pohrebný včera.
A nejakým spôsobom som s ním včera noc spala.
Dni plynuli. Noci sa stávali neúnosnými. Nemohla som spať. Vždy, keď som zatvárala oči, videla som ho. Niekedy stojí pri posteli, inokedy šepká do ucha. Jednej noci počula som jeho hlas: „Netráp, láska. Som tu s tebou.“ Snažila som sa ho nahrať, ale zachytil som len šum a svoj vlastný zúfalý dych.
Potom mi zmizol menštručný cyklus.
Dvakrát.
Myslela som, že je to stres, smútok, trauma.
Až som piatkrát za deň zvracala.
Urobila som test.
Dve čiary.
Pozitívny.
Zrútila som sa.
Jediná osoba, s ktorou som bola, bol Marek.
Ale on bol mŕtvy.
Zahalený v zem. Rozkladajúci sa. Preč.
Napriek tomu niečo rastie vo mne.
Niečo kopne v noci.
Niečo svieti pod mojou kožou, keď je tma.
A keď plačú a hovorím, že to neznesiem…
Počujem ho šepkať z tieňov:
„Nie si sama. Naše dieťa prichádza.“
—
Neviem, ako som zaspala. Pamätám si len, ako som sa zobudila v kúpňovej vani, s testom na tehotenstvo pevne v ruke, tie ružové čiary posmievajúco sa na moju rozvahu. Nikto nebol v posledných dňoch po ruke – ani Adela. Môj telefón zvonil stokrát. Na displeji bliklo jej meno. Ignorovala som všetky hovory.
Ako vysvetliť, že čakám dieťa od muža, ktorý už týždne leží pod zemou? Kto by mi uveril? Ani ja som tomu úplne neverila. Až do tej noci.
Ako som práve zaspala, niečo ma zo svojho vnútra zatlačilo. Nebola to obyčajná kopatina. Cítila som ju… múdro. Úmyselne. Akoby ma vyzývala, aby som si všimla. Vrtela som sa, zadýchaná, rukami držala brucho. A potom som znovu počula jeho hlas v hlave.
— Neboj sa, milá. Vybral som ťa.
Vyvýkla som sa z postele, bežala k zrkáčnému zrkadlu, zdvihla tričko. Videl som slabý modrý pulz pod kožou. Zábleskol… a zmizol. Nohy mi slabli, padla som na zem a plakala.
Nasledujúci deň som sa prinútila ísť do nemocnice. Povedala som doktorke, že som otehotniela po tom, ako mi navštívil môj priateľ. Klamala som o dátumoch, o všetkom – okrem príznakov.
„Divné sny. Koža žiari. Počujem hlasy niečoho, čo nie je tu.“
Doktorka sa najprv znepokojila, potom sa pomaly zamyslela.
— Urobíme vyšetrenia – povedala opatrne. – Stres dokáže silno ovplyvniť myseľ, hlavne v spojení s tehotenskými hormonmi.
Dotkla sa svojím stetoskopom brucha. V tvári sa jej zafixovala zmätenosť.
— Nepočujem tepu. Niečo sa hýbe.
Načrtla ultrazvzdialenú sondu. Keď som ležala na chladnej kovovej lehátke, technikka sa zarazila, prispôsobila snímač a po chvíli povedala:
— Je to plod – šepkla. – Ale… žiari.
Opustila som nemocnicu bez čakania na výsledky. Noc priniesla ďalší sen. Marek stál pri starom rybníku, veterný vietor mu šial šál.
— Naše dieťa nie je ako ostatné – povedal, hlas jemnejší ako šum vetra. — Som ja a ešte viac.
— Čo tým myslíš? – spýtala som sa.
Len smutne sa usmial. — Čoskoro to pochopíš. Musíš ho chrániť.
Zobudila som sa a našla okná úplne otvorené, hoci som ich predtým zamkla. Mikina, ktorú nosil v sne, ležala starostlivo preložena na konci postele. Dotkla som sa jej – bola ešte teplá.
Vtedy som pochopila – to, čo rastieho v mojom brušku, je skutočné. Patrí mu. A mení ma.
Nasledujúci deň som zavolala Adelu. Potrebovala som pomoc. Priletela a silno ma objala. Rozprala som jej všetko – svietiaci bod v brušku, sny, hlas, dieťa.
Nezasmiala sa. Nezvolala. Šepkala:
— Musíme ťa vziať niekam.
Zoberala ma k starej chýši za kostolom jej starej babky. Vo vnútri sedela žena s dlhými šedivými pletenými vlasy a bledými očami. Pozrela na mňa raz a povedala:
— Nie si prvá, ale budeš posledná.
Opýtala som sa, čo tým myslí, a odpoveď mi zamrzla krv v žilách.
— V brušku nosíš dieťa duše zviazané. Tento bábätko je požehnanie… aj varovanie. Jeho otec nemal nájsť cestu späť. Dvere sa otvorili, a ďalší už prechádzajú.
— Aby ho? – spýtala som sa.
— Aby prišli po tebe.
Zrazu sa svetlá rozsvietili. Chladný vánok prebehol okná. Z tieňov som znova počula Marekov hlas:
— Bež.
—
Izba sa ochladila. Oči starej sa rozšírili, keď sa tiene po stenách pretiahli ako pazúry.
— Je tu – šepla, drží sa kríža z napletých kôrok.
Adela ma zatlačila za ňu.
Už som sa nebála Mareka. Teraz som sa bála tých, o ktorých stará rozprávala, že prišli, lebo on porušil pravidlá.
Rozžiarila si oblak prachu a vyzvala ma, aby som stála vnútri kruhu.
— Neodchádzaj, nech sa stane čo sa má. Rozumieš? – varovala. — Teraz si most medzi životom a smrťou. Most sa prechádza oboma smermi.
Vstúpila som do kruhu. Brucho mi žiarilo tým istým nepokojným svet po svetle. Bábätko kopalo silnejšie než kedykoľvek predtým.
A potom som počula hlasy. Dvadesiatky. Možno stovky.
Kriče. Stenanie. Výkriky. Smiech.
Všetko z hlbokej temnoty.
— Marek, prosím – zažali som. – Čo sa deje?
Uvidela som ho.
Nebolo to ako predtým. Oči prázdne, plné smútku a strachu.
— Mrzí ma – povedal. – Nechcel som ťa do toho vtiahnuť. Chýbal som len po ďalšiu noc, ďalší okamih. Netušil som, že otváram dvere.
Prišla som bližšie, slzy mi tiekli po lícach.
— Prečo ja? Prečo dieťa?
Pozrel na moje brucho, potom na mňa.
— Pretože naša láska bola silnejšia než smrť. Taká láska láme zákony.
Náhle sa z tieňov vynorila monštrózna postava, s jednou začiatkom tváre a horiacimi očami. Zakvíkol pri pohľade na mňa.
Marek sa postavil medzi nás.
— Nemôžeš ju mať! – zakričal. – Nenechaj si naše dieťa!
Monštrum sa smejúc zahryzlo:
— Porušil si pravidlá, duchu. Dotkol si sa živých. Teraz sa nasycíme.
Izba sa triasla.
Stará začala spievať v neznámych slovách.
Adela ma držala za ruku a plačala.
— Zdenka! Nevyjdi z kruhu!
Kričala som, keď monštrum skočilo na mňa. Marek ho odrazil vo vzduchu. Stará zvolala:
— TERAZ! Vyber si, dieťa – život alebo lásku?
Marek, rozhodený a vyblednutý, sa obrátil ku mne.
— Musíš ma pustiť, láska. Pre naše dieťa. Pre teba.
Plačala som, hlavou prikývla:
— Nemôžem ťa striebornou znovu stratiť!
— Nikdy si ma nestratila. Som v ňom. V tebe. Ak sa však držíš, oni ťa všetko vezmú.
Svetlá vypukli. Zem sa roztrhla. Tiene zahŕňali. A s poslednou bolesťou v srdci som zakričala jeho meno a povedala zbohom.
V tom okamihu… usmial sa.
A zmizol.
Temnota ustúpila. Monštrum zakričalo a rozplynulo sa v dym. Nastala ticho.
Zhrdola som padla. Kruh zhasol. Dieťa vo mne zakoplo raz, potom znova.
Osem mesiacov neskôr som porodila chlapčeka.
Neplakal ako ostatné deti. Pozrel sa mi priamo do očí, ticho a pokojne, akoby už všetko vedel. Jeho koža mierne svietila v temnote.
A keď mu večer spievam, počujem druhý hlas, ktorý sa spája s mojím – Marekov hlas.
Nazvala som ho Marek, s priezviskom Srdcový, čo znamená „Marek patrí Bohu“. Nie bol to nikdy môj vlastný.
Predtým, než prešiel na druhú stranu, zanechal mi posledný dar.
Kúsok seba, ktorý žiadna tieň nemôže navždy vziať.
