Spala som so svojím priateľom, nevediac, že zomrel dva dni predtým teraz som tehotná s jeho duchovým dieťaťom
Epizóda 1
Prísahala by som, že som ho videla. Dotkla som sa ho. Bozkala. Cítila som ho. Jeho dych bol teplý, jeho pery chutili po mäte ako vždy. Mal na sebe aj tú sivú mikinu, ktorú nesnášal, pretože bola príliš veľká a robila z neho rozkošného výtržníka. Bol skutočný. Objal ma celú noc. Šepkal mi ľúbim ťa do ucha. Sľúbil, že sa budeme budúci rok brať. Pamätám si každú sekundu. Ako mi prechádzal prstami po ruke. Ako plakal, keď som plakala ja. Ako sa so mnou miloval s takou vášňou, že som si myslela, že sa mi duša rozpadne na dve časti. A potom zmizol.
Zobudila som sa sama. Nebála som sa. Myslela som si, že išiel ráno behať, ako to občas robí. Jeho vôňa ešte zostala v posteli. Moja pokožka ešte horela tam, kde sa ma dotkol. Ale niečo nebolo v poriadku.
Volala som mu.
Znova.
A znova.
A vtedy vošla do izby moja najlepšia kamarátka, Zuzana, s bledou tvárou. Nerozumela som, prečo plače.
Martina zašepkala. Ty nevieš?
Zasmiala som sa. Vieť čo?
Janko je mŕtvy.
Zamrkala som. Mŕtvy ako?
Zaplakala ešte hlasnejšie. Zomrel pred dvoma dňami. Autonehoda. Počas tej búrky.
Nie. Nie. Nie.
Kríkala som. Odstrčila som ju. Povedala som, že je krutá, že také niečo vraví. Ukázala som jej správu, ktorú mi Janko poslal predchádzajúcu noc. Hlasovú správu: Idem za tebou. Chýbaš mi. Ona sa na telefón pozrela, triasla sa.
Martina on to nemohol poslať. Už bol v márnici.
Svet sa so mnou prevrátil.
Kolená ma zradili.
Vbehla som do kúpeľne, vytiahla uterák, ktorý použil ešte vlhký. Mikinu, ktorú nechal na zemi. Stopu po zahryznutí na mojom krku.
Bol tu.
Musel byť.
Ale pravda je Janka pochovali včera.
A predsa milovala som sa s ním včera v noci.
Dni plynuli. Noci boli neznesiteľné. Nemohla som spať. Vždy, keď som zatvorila oči, videla som ho. Niekedy stál pri posteli. Niekedy mi šepkal do ucha. Jednej noci som počula jeho hlas: Neplač, láska. Som stále s tebou. Skúsila som to nahrať, ale zachytila som len šum a svoj vlastný vydesený dych.
Potom som nedostala menzes.
Dvakrát.
Myslela som si, že je to stres. Že je to smútok. Trauma.
Až kým som sa nezvracala po piatykrát za deň.
Urobila som si test.
Dve čiary.
Pozitívny.
Zosypala som sa.
Jediný, s kým som bola bol Janko.
Ale on bol mŕtvy.
Pochovaný. Rozkladajúci sa. Neexistujúci.
A predsa vo mne niečo rastie.
Niečo, čo kopie v noci.
Niečo, čo svieti pod mojou kožou, keď zhasnem svetlo.
A vždy, keď plačem a hovorím, že to nezvládnem
Počujem, ako mi z tieňov šepká:
Nie si sama. Náš syn prichádza.
—
Epizóda 2
Nepamätám si, že by som zaspala. Len to, ako som sa prebrala vo vani, s tehotenským testom v ruke, tie dve ružové čiary sa mi vysmievali do tváre. Dni som s nikým nehovorila ani so Zuzanou. Telefón vyzvánel desiatky krát. Jej meno svietilo na displeji. Všetky hovory som ignorovala.
Ako mám vysvetliť, že čakám dieťa muža, ktorý už týždne leží v zemi? Kto by mi uveril? Ani ja som tomu celkom neverila. Až do tej noci.
Len čo som zatvorila oči, niečo zatlčilo do môjho brucha zvnútra. Nebol to normálny kopanec. Cítilo sa to vedome. Úmyselne. Akoby ma chcelo upozorniť. Vyskočila som, zatajila dych, ruky na bruchu. A potom som ho znovu počula.
Jankov hlas. V mojej hlave.
Neboj sa, lásko. Vybral som si ťa.
Vykríkla som a vybehla z postele. Pozrela som sa do zrkadla, zdvihla si tričko. Prisahala by som, že som videla slabý pulzujúci modrý svit pod kožou. Zableskol a zmizol. Nohy ma prestali niesť. Skolabovala som na zem, vzlykajúc.
Na druhý deň som sa donútila ísť do nemocnice. Povedala som lekárke, že som otehotnela po tom, čo ma priateľ navštívil. Klamala som o dátumoch. Klamala som o všetkom okrem príznakov.
Zvláštne sny. Koža, ktorá svieti. Hlasy niekoho, kto nie je prítomný.
Výraz lekárky sa pomaly menil z úzkosti do tichej podozrievavosti.
Urobíme pár testov, povedala opatrne. Stres dokáže ovplyvniť myseľ, najmä v kombinácii s tehotenskými hormónmi.
Pritlačila stetoskop k môjmu bruchu. Jej tvár stuhla.
Nepočujem srdce. Ale niečo sa hýbe.
Naordinovala ultrazvuk. Keď som ležala na studenej kovovej lôžku, tvár laborantky zbledla. Stále nastavovala snímač. Nič nepovedala, kým som sa neopýtala, čo sa deje.
Plod tam je, zašepkala. Ale svieti.
Odišla som z nemocnice bez čakania na výsledky. V tú noc som mala ďalší sen. Janko stál pri našom starom mieste pri jazierku, vietor mu pohýval kapucňu.
Náš syn nie je ako ostatní, povedal hlasom jemnejším ako vánok. On som ja a zároveň viac.
Čo tým myslíš? opýtala som sa.
Len smutne sa usmial. Čoskoro to pochopíš. Ale musíš ho chrániť.
Zobudila som sa a záclony boli úplne rozhrnuté, hoci som všetko zamkla. Mikina, ktorú mal Janko v sne, bola opatrne poskladaná na okraji postele. Dotkla som sa jej.
Press «Like» and get the best posts on Facebook ↓
