V malom mestečku pod Košicami, kde ranné hmlové opary zahalili staré domy, sa môj život v 27 rokoch zmenil na nekonečné slúženie cudzím rozmarom. Volám sa Zuzana, som vydatá za Miroslava a o pár mesiacov budeme mať dieťa. Môj krehký tehotný svet sa však rozpadá pod ťarchou svokry a jej rodiny, pre ktorú som len zadarmo posluhovačka. Žijeme v trojizbovom byte, ktorý patrí starému otcovi Miroslava, a to sa stalo mojím prekliatím.
**Láska, ktorá ma dostala do pasce**
Keď som prvýkrát stretla Miroslava, mala som 23. Bol starostlivý, s jemným úsmevom a snami o vlastnej rodine. Vzali sme sa o rok neskôr a ja som bola v siedmom nebi. Jeho starý otec, Milan Jurkovič, nám ponúkol bývanie v jeho priestrannom byte, kým sa nepostavíme na vlastné nohy. Súhlasila som, mysliac si, že to je len dočasná záležitosť. Namiesto útulného domova som však padla do pasce, kde mojou úlohou je upratovať, variť a držať ústa.
Byť je veľký, ale ľudí je v ňom až priveľa. Milan Jurkovič býva s nami a jeho dcéra, Miroslavova teta Alžbeta, so svojimi dvoma deťmi chodí takmer každý deň. Berú tento byt ako svoj, a mňa ako súčasť vybavenia. Hneď od začiatku mi svokra dala jasne najavo: „Zuzana, si mladá, tak makaj.“ Myslela som si, že sa im dokážem zapáčiť, že si zaslúžim ich lásku, no ich ľahostajnosť a požiadavky len rastú.
**Otročina v štyroch stenách**
Môj život je nekonečný kolotoč upratovania a varenia. Ráno umývam podlahy, lebo Milan Jurkovič nesnáša prach. Potom varím raňajky pre všetkých: jemu kašu, Miroslavovi vajíčka a keď príde Alžbeta s deťmi, patria sem ešte palacinky alebo obložené chlebíky. Popoludní čistím zeleninu, varím kapustnicu, pečiem vyprážaný rezeň, lebo „hostia“ chcú jesť. Večer čaká hora riadu a nové rozkazy: „Zuzana, na zajtra ošúp zemiaky.“ Moje tehotenstvo, moje nevoľnosti, unavené nohy – nikoho netrápi.
Milan Jurkovič velí ako generál: „Polievka je presolená,“ „Závesy si zle vyprala.“ Alžbeta pridáva: „Zuzana, pohladila by si moje deti, ja mám čo robiť.“ Jej rozjarené a rozmaznané deti rozhadzujú hračky, špinia pohovku a ja upratujem po nich, lebo „to je predsa rodina.“ Miroslav, môj manžel, namiesto podpory len povie: „Mam, nehadaj sa s dedom, je už starý.“ Jeho slová sú ako zrada. Cítim sa ako otrok v dome, ktorý nikdy nebude môj.
**Tehotenstvo na hrane**
Som v šiestom mesiaci a moja krehká kondícia nie je len fráza. Nevoľnosti ma trápia, chrbát ma bolí a unavená padám na ústa. No svokra sa na mňa pozerá s pokarhaním: „Za mojich čias rodili v poli a robili až do poslednej chvíle.“ Alžbeta sa smeje: „No tak, Zuzana, nevymýšľaj si, tehotenstvo nie je choroba.“ Ich ľahostajnosť ma zabíja. Bojím sa o dieťa – stres, nedostatok spánku, nepretržité fungovanie nič dobré neprináša. Včera som máli nepadla, keď som nosila vedro s vodou, no nikto sa ma ani neopýtal, či som v poriadku.
Snažila som sa rozprávať s Miroslavom. S lámacím hlasom som povedala: „Už viac nemôžem, som tehotná, je mi ťažko.“ Objal ma, no odpovedal: „Dedo nám dal byt, vydrž.“ Vydrž? Ako dlho ešte? Nechcem, aby moje dieťa prišlo na svet v dome, kde je jeho matka slúžka. Chcem pokoj, starostlivosť, miesto všetkého dostávam výčitky a hromady špinavej riadu.
**Posledná kvapka**
Včera Milan Jurkovič vyhlásil: „Zuzana, mala by si byť vďačná, že bývaš v mojom byte. Makaj, inak vás vyhodím.“ Alžbeta pridala: „Áno, nevesta má roAle ja už viac nechcem byť ich slúžkou – zajtra odídem, aj keby som mala zdrhnúť len s jedným kufríkom.
